Bolo okrúhle, s dlhým strieborným držadlom, ktorý sa dal rozkladať. Z jednej strany zväčšovalo, z druhej strany ukazovalo svet taký, aký naozaj je – len v zrkadlovom odraze.
Žena ho postavila na konferenčný stolík a otočila k sebe zväčšovacou stranou. Nepýtala sa zrkadla, či je najkrajšia. Nemala na to odvahu. Veď by jej ukázalo len holú pravdu: trpkú vrásku okolo úst, smutné oči a úsmev, ktorý sa dávno stratil… boh vie kam…
Nepýtala sa, no zrkadlo aj tak odpovedalo na jej nevyslovenú otázku:
„Všetko je inak, len ty si si to farbila na ružovo. Život. Lásku. Vysnívala si si ho – toho muža. V tvojich snoch bol taký, akého si ho chcela. No v skutočnosti? Mal rád len telo. Duši nerozumel. A keď sa telo zmenilo, zvábilo ho iné. Neverila si tomu. A stále neveríš. Čo keby si tak konečne otvorila oči a uvidela realitu v celej jej krutosti?“
Tak žena otvorila oči – a uvidela. Tú stranu zrkadla, ktorá všetko zväčšovala do obludných rozmerov.
Urobila to najjednoduchšie, čo mohla. Otočila zrkadlo na druhú stranu. Na tú obyčajnú, ktorá ukazovala svet taký, ako naozaj je.
A tam to všetko znovu uvidela: trpkú vrásku okolo svojich úst. Smutné oči. Ale aj iskru v zreničkách. A plaché svetlo. Stratený úsmev, ktorý sa zrazu našiel. Len tak sa zjavil na perách. Kto vie, prečo, no zrazu mala odvahu opýtať sa:
„Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, kto je najkrajší na zemi?“
A zrkadlo odpovedalo:
„Najkrajšia je viera, že každá duša raz nájde odpočinutie. Najkrajšia je láska, ktorá odpúšťa. Najkrajšia je nádej, ktorá verí, že zajtra bude lepšie.“