Mala zlé meno, skrývali sa v ňom všetky rozprávky o zlých macochách. Možno aj preto sa chúlila v tôni skál, na brehu jazierka. Mala zlé meno, skrývali sa v ňom všetky rozprávky o zlých macochách. Možno aj preto sa chúlila v tôni skál, na brehu jazierka.
Nebolo jej tam práve najlepšie, nesvedčalo jej ihličie, ktoré padalo z konárov. Aj jej vôňa sa strácala v opojnom opare, čo obklopoval smreky. No napriek tomu tam rástla, stratená, hanblivá a nesmelá. Bol to jej malý súkromný svet, nevymenila by ho za smaragdový trávnik ani presvetlenú terasu. Cítila sa tam dobre, pretože tam si ju nikto nevšímal a nikto nad ňou nerozmýšľal.
Ba predsa, predsa ju niekto našiel aj tam.
Júnové slnko, ktoré sa predralo cez rozkonárené smreky. Všimlo si schúlenú hlávku macošky aj jej nahnutú byľ.
,,Prečo sa tu ukrývaš?“ pýta sa slnko zadivene.
,,Hanbím sa…“ odpovedá mu placho macoška.
,,A za čo?“
,,Za svoje meno. Je zlé.“
,,Zlé meno? Prečo?“
,,Čo nepoznáš rozprávku o Snehulienke, ktorú chcela jej macocha zmárniť? Alebo tú o Maruške, ktorú jej macocha poslala uprostred krutej zimy zbierať do lesa jahody?“
,,Poznám, poznám,“ hovorí júnové slnko. ,,Čo to má ale spoločné s tebou?“
,,No predsa to slovo, macocha… Každý si asi myslí, že som taká ako ony. Veď nepoznám žiaden príbeh z rozprávky, v ktorom by bol dobrá macocha.“
Júnové slnko si uvedomilo, že macoška má naozaj vážny argument pre svoju plachosť a ukrývanie. To chce vymyslieť nový príbeh, pomyslelo si.
Keďže však slnko nie je príliš na vymýšľanie, rozhodlo sa, že radšej bude hľadať. Vynorilo sa spoza vrcholkov smrekov a rozhliadlo sa z výšky na zem.
Videlo zhora to, čo macoška zdola nemohla vidieť. Svet bol plný opustených detí. Ale aj žien, ktoré bojovali so svojou samotou. Z výšky neba sa ich osudy podobali na šachovú dosku. Stačilo pohnúť figúrkami – dieťa k žene a ženu k dieťaťu. Tam, kde sa dva osamotené osudy spojili, vznikol nový príbeh o dobrej macoche. A nie jeden, bolo ich na tisíce.
Júnové slnko sa potešilo a znovu sa nahlo nad macošku:
,,Vôbec sa nemusíš za svoje meno hanbiť.“ pripráva sa jej. ,,Práve som našlo mnoho nových príbehov, kde je macocha tá najlepšia bytosť na svete, pretože berie do náruče opustené dieťa.“
,,A je už ten príbeh napísaný?“
,,Je,“ prikývlo slnko. ,,Napísal ho Pán Život.