Starena sedela za sviatočne prestretým stolom. Vráskavé ruky sa jej chveli v rýchlych, takmer nezachytiteľných záchvevoch. Tak sa trepocú motýlie krídla, keď sa popália. Chcela chytiť do kostnatých, reumou zohnutých prstov broskyňu. Malú, skorú, ešte nedozretú. Ležala v košíku uprostred stola, spolu s iným ovocím. Natiahla k nej ruku a vybrala ju.
,,Nechaj ju, mami…“ ozval sa za jej chrbtom hlas. ,,Odlož ju nazad. Dám ti niečo iné. Chceš kivi?“
Starena pokrútila hlavou. V očiach sa jej zjavil zvláštny výraz.
,,Pamätáš sa na otcove broskyne??“ opýtala sa znenazdajky.
Dcéra mlčky prikývla.
Akoby sa mohla nepamätať…
Mala desať, možno jedenásť rokov, keď otec kúpil kúsok zeme za štrkoviskom. Chcel z toho miesta, plného piesku a kamienkov, spraviť záhradu. Ovocný sad.
Zdalo sa, že jeho sen je nielen neuskutočniteľný, ale aj smiešny. Medzi štrkom a kameňmi sa možno darilo divo rastúcim nevädziam, ale slivkám, či hruškám? To bolo nepredstaviteľné. Muž sa napriek tomu podujal premeniť sen na skutočnosť. Najprv si prenajal bager. Vybagroval hornú vrstvu kamienkov a štrku. Potom objednal dve veľké tatrovky, plné černozeme. Vysypal ich do vybagrovanej jamy. Zistil, že zeme je málo, tak objednal aj tretiu tatrovku. Natiahol okolo pozemku plot. Obyčajné zelené pletivo. Rozdelil pozemok betónovým chodníkom na dve časti.
A začal sadiť.
,,Darujem ti broskyňový sad.“ vravieval svojej žene, ktorá mu do záhrady nosievala obed.
Usmievala sa, tešila sa z daru, čo ju čakal. Broskyne boli v tom čase vzácnosť.
Muž vysadil pozdĺž vybetónovaného chodníka desať mladých stromčekov. Päť z jednej a päť z druhej strany.
Päť rokov chodil do záhrady, staral sa o stromčeky, strihal ich, hnojil, ošetroval a čakal, kedy zarodia. Kým čakal, sadil iné ovocie: vinič pozdĺž plotu. Obruboval celú záhradu. Nezabudol na jablone. Na hrušky. Na višne a čerešne. Aj zelenina si našla v záhrade svoje miesto.
Vždy na jar porýľoval záhradu. Preložil cez okopané záhony drevenú dosku, kľakol si na ne a hĺbil jamky na ďalšie sadenice. Papriku. Paradajky. Uhorky. Melóny a dyne.
,,Jamky musia byť v pravidelných rozstupoch,“ hovorieval svojej dcérke, ktorá rada chodievala do záhrady s ním. „Nesmú byť ani príliš hlboké, ani príliš plytké. Inak sa sadbe nebude dariť.“
Dievča ho počúvalo s rozžiarenými očami. Predstavovalo si, ako rastlinky rastú. Zdvíhajú sa milimeter po milimetri k nebu, mohutnejú a silnejú.
,,Kedy budeme mať prvé broskyne?“ opýtalo sa raz otca.
,,Neviem.“ odpovedal jej muž. ,,Stromy si samé vyberajú svoj čas.“
A tak sa dievča chodilo každý rok pozerať, či už broskyne dozreli. Po piatich rokoch konečne objavilo malý zelenkastý plod. Potešilo sa mu a utekalo za otcom, aby mu povedalo dobrú novinu. Odvtedy spolu pozorovali broskyňku. Sledovali ju, ako sa zafarbuje. Ako rastie. Po dlhých týždňoch čakania konečne dozrela do krásy aj veľkosti. Dievča k nej natiahlo ruku, že ju odtrhne. Vtedy ho muž zastavil a povedal:
,,Toto je sad tvojej matky. Vysadil som ho pre ňu. A ona bude prvá trhať broskyne z týchto stromov.“
Stalo sa, ako povedal. Žena odtrhla plod, položila ho na tácku. Broskyňa bola obrovská, takú veľkú dievča ešte nikdy nevidelo. Žena z nej slávnostne okrájala šupku a narezala ju na mesiačiky. Vkladali si ich všetci traja do úst – najprv žena, potom dievča a nakoniec muž. Ochutnávali prvú broskyňu, čo vyrástla na niekdajšom štrkovisku.
,,Niečo také dobré som jakživ nejedla…“ povedala žena s úsmevom a so zvláštnym výrazom v očiach.
Ten výraz v jej očiach zostal až do smrti.