Mala som šestnásť rokov, keď´ mi triedna učiteľka povedala: „Zuzka, Tebe vždy budú rezať hlavu. Vytŕčaš z davu.“
Nechápala som, prečo by mi ju mali rezať. Pretože píšem poéziu… Pretože necítim potrebu byť členom partie… Pretože mi je lepšie samej… Pretože mi ku šťastiu stačí jedna, dve dobré kamarátky… Pretože netúžim po tom, aby som bola v triede najpopulárnejšia a najobdivovanejšia. Stačí mi, že som ina.
Bola som iná.
Na školskom výlete – autobus zastal na kraji mestečka. Na jednej strane cesty akýsi obchodík. Na druhej strane cesty svah, porastený trávou. Dole, v úzkej brázde, čo oddeľovala cestu od svahu, bodlačie, pýr. Takmer všetci spolužiaci sa nahrnuli do obchodíku. My s kamarátkou – tou najlepšou, jedinou – sme išli na svah. A skotúľali sme sa odtiaľ. Rovno do bodliačov. Smiali sme sa tak, že sme sa ani o hodinu nevedeli zastaviť. To sme už sedeli opäť v autobuse. Všetci sa prehrabávali v ruksakoch a ukazovali si, čo kto kúpil. My s kamarátkou sme ledva zadržiavali smiech. Nie, nebolo to o tom, žeby sme sa ostatným vysmievali. Ale o tom opojnom pocite voľnosti a slobody, ktorý sme cítili, keď sme sa kotúľali dolu svahom.
Dnes je už smiechu stále menej. Akosi sa mi vytráca zo života. Hlavu mi zatiaľ nikto neodrezal. Na učiteľku spomínam v dobrom. Bola to jedna z mojich dobrých víl. Naučila ma, že raj si každý môže vybudovať sám a mať v ňom svojho vlastného anjela.
Nepovedala mi však, že do raja patrí aj had. To ma naučil až život. Naučil ma aj to, akú cenu zaplatí človek, keď podľahne pokušeniu.
Tou najmenšou cenou je strata smiechu