Bola som zamilovaná…. jeden, dva, tri, štyri, desať, dvadsať… x krát. Tak naozaj, že to otriasalo mojou bytostnou podstatou a duša bola ochotná uletieť z tela, len dva, možno trikrát.
Moja prvá láska – tá najväčšia, celoživotná, vydolovala zo mňa prvú zamilovanú báseň. Písala som ju, keď som mala šestnásť. Ešte aj dnes mi máta v hlave, pred spaním, aj keď si z nej už pamätám iba časť. Znie takto:
Zahas ma ako cigaretu,
Ale ma nezlom na dvoje…
Kým sa mi do snov tiene vpletú,
Ešte mi vzopni srdce k letu.
Nech teda je už, ako je.
A adresát, pre ktorého som tú básničku napísala? Život… On sa stal mojou najväčšou láskou, dával mi najväčšie dary. Mal všetky atribúty rozmaznaného milenca. Bol vrtošivý, občas žiarlivý – keď sa mi do snov priplietla iná láska, občas sebecký a občas veľkorysý. Napriek tomu ma pevne držal v dlaniach – a vlastne ma drží až dodnes. Nepustil ma, nech prišli akékoľvek bolesti, sklamania, slzy z rozchodov, strácaní, aj chuť umrieť – držal ma tak tuho, že mi zostali odtlačky – na duši.
Žiadna iná láska, ktorá prišla po ňom, nebola taká veľká. Aj keď zamilovanosti bolo viac než dosť. Lások vášnivých aj krotkých, dovolených aj zakázaných.
Jednej z tých zakázaných som napísala ďalšiu báseň:
Zakazuješ si ma. Zakazujem si ťa.
Láska aj tak padá cez deravé sitá.
A tak veľmi mätie. A tak veľmi bolí.
Stále zbiera dúhu zo zrniečok soli.
Zakazujem si ťa. Zakazuješ si ma.
Mrznú vo mne ohne, horí biela zima.
Nič nám nezostalo z lásky zakázanej.
Iba smutná túžba a jej ticho slané…
Zakázané lásky bolia. A horia. Ich plameň je vášnivý. Vzbĺkne, ako podpálená slama. Ale tak ako slama – raz aj zhoria. Zhoreli aj tie moje. Nič z nich nezostalo. Dokonca ani popol.
Zostala len tá jediná. Prvá a posledná.
Láska k životu.