Snívalo sa mu, že fontána vysoko zdvíha striebristý prúd k nebesiam. Z oblohy prilietajú vtáci – ochutnávajú vodu zobáčikmi. Áno, je to ona, tá najperlistejšia voda, akej sa dotkli ústa človeka. Chladivá, ako keď ťa pohladí krídlo letiaceho holuba. V každej kvapke sa trieštia hviezdy – ľad i plameň zároveň. Smrť i vzkriesenie.
Snívalo sa mu, že do záhrady vedie dlhá a nekonečná cesta – cesta z kolísky do hrobu. Vedel, že raz tam musí prísť. Tam je jeho vykúpenie. Fontána, v ktorej raz omočí svoje boľavé nohy. Vloží sa do hladiny ako na kríž – dolu tvárou, tak aby každá kvapka putovala cez jeho telo a niesla svoje očistné ohne až do hlbín krvi. Snívalo sa mu? Nie, bola to holá skutočnosť. Slzy neboli vlahou, ale kamením. Preto si povedal:
– Pôjdem a nájdem ju.
Bol iba obyčajným starcom. Takým, čo žijú na okraji mesta, v manzardkách pod strechou, kde nikto nezasadil muškáty. Ale aj keď žul bezzubými ústami svoj každodenný chlieb, cítil ju v sebe. Vietor mu prinášal jej vôňu. Záhradu s fontánou, okolo ktorej preletujú vtáci – biele holuby s olivovými ratolesťami v zobáčikoch. Sú nositeľmi slnka. Poslami Toho, kto je majiteľom záhrady.
Nie, nič si nevzal so sebou, len zopár sklíčiek dávnych radostí, spomienky, čo zavše plachtili v jeho hlave ako plachetnice oblakov na modrej oblohe.
Ale aj tie sklíčka odhodil, aj keď nerád. Boli jeho posledným pokladom. Lenže poklady ťažia a čím viacej ich máš, tým viac ťa pútajú ku hrobu. Ako len mohol vedieť, že jeho záhrada nie je na zemi? Možno preto ho to tak ťahalo k horám. Obišiel mestá i dediny. Načo sa blížiť k ľudským obydliam? Znamenajú len pokušenie, čosi, čo je len preto, aby to zajtra nebolo: napríklad chlieb. Zješ ho a na druhý deň ti po ňom zostane iba hlad v útrobách.
Ľudia, ktorí ho stretávali, si hovorili:
– Hľa, blázon. Ide a ani nevie kam. Ešte sa pritom aj usmieva.
Lenže on nebol blázon. Bol iba ten, čo hľadá.
Na svojej ceste stretol dieťa. Usmievalo sa a hralo s bielymi kamienkami.
– Aj taký som bol! – povedal si. – No nenašiel som kamienok, ktorý by omočili vody mojej fontány.
Na svojej ceste stretol mladíka. Viedol za ruku dievča. Vlasy sa mu leskli v závane modrých krídiel.
– Aj taký som bol. – povedal si. – Ale tie krídla neleteli nad mojou fontánou.
Na svojej ceste stretol starca. Mal v očiach šum odchádzajúcej jesene, ktorá si berie so sebou svoje tajomstvá.
– Aj taký som bol. – povedal si. – Ale tá jeseň mi neprezradila, ktorý vietor ma vezme do mojej záhrady.
Nakoniec stretol smrť. Nebola vôbec desivá. Bola len domom s dvoma oknami. V jednom sa odrážala záhrada – a vtáky a fontána a vietor, svit večnej mladosti. V druhom okne videl bezodnú priepasť zatratenia, kde aj smrť pominie ako tá najnezmyselnejšia ničota.
– Ktoré okno mám otvoriť? – opýtala sa ho smrť.
Ukázal na okno so záhradou. Okno sa roztvorilo.
– Vojdi, – ponúklo ho slnko. – Vojdi, ak si čistý.
– Som čistý? – opýtal sa sám seba preľaknuto.
Nebol.
– Ty iba snívaš, – povedalo mu slnko. – Radšej sa prebuď a pripravuj sa na cestu do mojej záhrady.