Zobral ju čas a odniesol ju niekde veľmi, veľmi ďaleko… Maminka moja…
Zobral ju čas a odniesol ju niekde veľmi, veľmi ďaleko… Maminka moja…
Neviem, kam zmizli staré mamy,
Čo mali v očiach teplo oráčin
Vo vráskach vôňu čerstvej slamy
A v srdci biely obláčik.
Večer sa mlčky premieňali
Na naškrobené vankúše,
Vpáperili sa do snov malých
Pokornou nehou ľudských svetlušiek.
Dotkli sa srdca tichým hlasom,
Závanom včiel ho oviali
A vošli doňho s Otčenášom,
Krotili láskou
Vzbúrené detské prívaly.
Možno, že vrástli do obilia
A každý deň ich máme na stole.
Možno im bola dlhá chvíľa.
Zasypala ich zima
V Ladovom snežnom kostole.
Určite ešte niekde sú,
Aj keď ich niekto popremieňal
Na pestované babičky,
Čo každé leto odlietajú k moru,
Ktorým už potok nevkladá dávno do rúk
Zurčivé, chladné pohladenia
A plátno ujúkavej pesničky.
Určite ešte niekde sú,
Vráskavo írečité, smutno-ľúbezné.
Hľadajú čas, čo môžu uštrikovať
Na divotvorné, živé slová
Pre všetky sídliskové princezné.