Páči sa mi náš slovenský jazyk. Je taký gurmánsky. Vie vychutnávať – chute, vône, slová a aj slovné pikantnosti.
Milujem hlavne tie polozabudnuté príbehy z našich dedín a dediniek. Napríklad – prečo sa obyvateľom obce Rášov vraví rozumári. Neviete? Ja áno…
Kedysi dávno vraj jeden bohatý gazda chcel previezť niekoľko vriec soli na druhú stranu Váhu. Naložil ich na rebrinák a s rebrinákom šup šup na kompu. Uprostred Váhu sa však rebrinák prevážil na zadnú stranu kompy. Vrecia so soľou sa ocitli vo vode. Gazda si povedal, že najprv zachráni rebrinák. Nejako ho doteperil na breh. Potom zavolal na pomoc ľudí z blízkeho statku. A išli spolu chytať z vody soľ. Najprv proti prúdu rieky, potom po prúde rieky. Našli len prázdne vrecia.
Tak dali dokopy hlavy a rozumovali, rozumovali, čože sa to stalo, až prišli na to, že im soľ z vriec museli ukradnúť vodníci.
J
No nielen naši predkovia, ale aj naša mládež má šikovný jazýček na slovne pikantnosti. Moja mladá kolegynka, čo sedí v druhej miestnosti, mi na otázku, kde ten Rášov vlastne je, odpovedala:
Ďalej ako ďaleko, tam, kde už ani muchy nelietajú..