Je biely a je plný zvláštnej čistoty. Chodím z jednej miestnosti do druhej. Izba s modrým kobercom, stará drevená skriňa, vysoký stojan na šaty. Vravievali sme mu drevený sluha. Otec si naň každý večer dával sako a nohavice. Poznal dobre svoje malé dievčatko. Vždy mi nechával vo vrecku saka pár drobných. Päťdesiathaliernik, korunu. Vedel, že dievčatko neodolá pokušeniu. Že večer, keď stiahnuté rolety postriebri svit mesiaca, vykĺzne spod periny, a bosé príde ku svojmu drevenému priateľovi. Potrasie jeden rukáv, druhý – zdraviť sa predsa musí – a len čo začuje cinkanie drobných, veselo siahne chudými prštekmi do vrecka. Na peňaženku, ktorá je bezpečne uložená vo vnútornej strane saka, nesiaha. Vie, že to sa nesmie.
Ráno sa poďakuje ockovi – a beží do obchodu. Kúpiť si svoje obľúbené mentolové cukríky.
Starý drevený sluha by vedel veľa rozprávať… A nielen on. Podobný príbeh by povedali aj kukučkové hodiny – tie sú v kuchyni. Rozprávali by o otcových rukách, ktoré ich každý večer naťahovali. A zrkadlo v kúpeľni zas o krásnej žene, čo sa doňho usmievala.
Podobizeň tej ženy visí v ďalšej izbe. Priveľmi krásna na to, aby zostarla. Dieťa si ju chce navždy zapamätať takú, aká je na tom obrázku. S nežnými očami, pritúlenú ku plecu svojho muža.
Aj lavička na balkóne vie svoje… Ako na nej sedával ten muž so ženou, bok po boku.
Sadnem si na tu lavičku – a zavriem oči. Cítim ich. Sú pri mne. Vznešené duše mojich rodičov.
Utierajú mi srdce od trápenia. Zbierajú ich – neviditeľné slzy – kvapku za kvapkou.
Mamička… Otecko…