,,Vymysli mi príbeh!“ požiadala orchidea pani Rozprávku.
,,S príbehmi to nie je iba tak,“ pokrútila hlavou Rozprávka. ,,Príbehy prichádzajú samé.“
,,Ako to, samé?“ chcela vedieť orchidea.
,,Jednoducho… Zošmyknú sa po slnečnom lúči. Alebo vsiaknu do vône. Alebo vkĺznu s nočným tieňom. Proste sa zjavia. Sadnú si na blesk z neba. Spadnú z višne, možno aj z jahody. Priplazia sa. Zašumia v pávom pierku. Príbehy sú proste také. Musíš na ne počkať.“
,,Ako dlho?“
,,Pokiaľ ťa čakanie nezačne trápiť. Potom sa jeden z príbehov zľutuje a objaví sa.“
,,Keď ja sa neviem trápiť…“ zaviala orchidea pôvabne lupeňmi. ,,Kvitnem si v črepníku a je mi dobre.“
,,Načo chceš potom príbeh?“
,,Možno práve preto to trápenie. Nech ho spoznám aj ja.“
,,Ach tak,“ zahvízdala pani Rozprávka a to a pretiahla tak dlho, že z toho bolo taaaaaaaak! ,,Ak túžiš iba potom, zariadim to.“
Vybrala sa za prvým príbehom a čosi mu pošepkala do uška. Potom sa vybrala za druhým príbehom a tiež mu čosi pošepkala do uška. Urobila to tak aj s tretím, štvrtým, piatym, ba dokonca aj so šiestym.
Nuž, a to bolo takto: prvý príbeh sa kamarátil s páľavou, druhý s víchricou, tretí so severákom, štvrtý s mrazom, piaty s krupobitím a šiesty so suchom. Všetkým pošepkala, aby navštívili orchideu.
Nastal čas páľavy, čas víchrice, aj čas severáku, čas mrazu, krupobitia, aj čas sucha.
Čas je čas, najradšej sa hrá s tým, čo je krásne. Premenil orchideu na nepoznanie. Lupne z nej spadli, zostala iba nahá byľ. Aj ta sa postupne zošúverila a zhnedla. Napokon z krásneho, snehobieleho kvetu zostali iba korene.
Až vtedy orchidea pochopila, kam ju doviedla jej žiadosť. Zavolala si pani Rozprávku a poprosila ju:
,,Vráť mi, čo som stratila…“
,,Ale to už bude iný príbeh!“ pokrútila hlavou Rozprávka.
,,Nevadí. Len mi ho daj. Zaplatím, čím len chceš.“
,,Nezaplatila si už dosť? Nedala si už všetko? Máš vôbec ešte niečo?“ pýta sa jej Rozprávka.
,,Pravdaže mám. Schopnosť znovuzrodenia!“ zvolala orchidea.
,,To potom musím pohľadať najstarší zo všetkých príbehov, ten čo bol pri stvorení sveta.“ zamyslela sa pani Rozprávka. ,,Veď iba on si zaslúži takú veľkú obeť. Idem poň orchidea. Ty tu zatiaľ čakaj.“
,,Dokedy budem čakať?“ v otázke orchidey je naliehavosť aj strach.
,,Tak dlho, ako bude treba!“ vysvetľuje Rozprávka.
V jej odpovedi je všetka múdrosť času. Pretože každé znovuzrodenie potrebuje svoj kolobeh. Svoju jar, svoje leto, svoju jeseň, aj svoju zimu.