,,Veľa bojov som vyhral, no ešte viacej prehral!“ povedal starý orgován.
,,Povedz mi o niektorých z nich,,“ opýtal sa ho popínavý plamienok.
,,A o ktorom by si chcel?“
,,O tom prvom… Alebo o tom, čo ťa najviac bolel.“
,,Tak najprv o tom prvom…. A potom o tom druhom. Počúvaj…“
Bolo to dávno, roky nepočítam. Možno by ti ich spočítala voda v jazierku, ale myslím si, že to bolo už vtedy, keď ešte v záhrade nebolo ani jazierko ani voda, len tráva plná nedotknutej zelene. Vtedy prišla tá žena, čo má v rukách život. Najprv si ľahla na zem. Do trávy. Roztiahla dlane a dotýkala sa stebiel. Našla pár štvorlístkov. Od tej chvíle vedela, že bude v záhrade šťastná. Ani neviem, odkiaľ ma vzala. Bol som vtedy len malý prútik, tenučký ako ihlica na pletenie. Vyhĺbila v rohu záhrady jamu, zaliala ju vodou a zasadila ma. Chodievala ku mne každý večer, aby sme sa porozprávali. Vedel som o nej všetko. A nielen vedel, aj videl…Raz prišiel za tou ženou muž. Doniesol jej malé vĺča. Malo sotva pár týždňov. Niekoľko dní si vĺča užívalo pohodlie chalupy, no potom sa jeho domovom stala záhrada. Nezbedné, hravé, hneď v prvú noc sa do mňa zahryzlo… Bola to prvá z bolestí, ktorú som prežil. Myslel som si, že to nevydržím a umriem. Ale neumrel som. Zakorenil som sa a o rok som vyhnal štyri výhonky. Už boli pevnejšie a keď sa vĺča na jar do mňa opäť zahryzlo, ochránil som sa prvými listami. Zostali mi na tele jazvy, no ja som napriek tomu rástol. Tak to bolo rok čo rok, až kým som nevyrástol ja aj vĺča. Zo mňa sa stal fialový mohutný krík a vĺča odišlo…“
,,Kam?“ chcel vedieť plamienok.
,,Na cestu, z ktorej nieto návratu… Kde sa duše zvierat menia na ľudské.“
,,Aj to sa dá?“ čudoval sa plamienok.
,,Dá… Vtedy, keď zviera naposledy zavrie oči. Vtedy ho musia pokropiť ľudské slzy. Tá žena za vĺčaťom plakala. Iste sa dodnes na ňu zo zvieracieho neba díva a spomína.“
,,Aj ty si za ním plakal?“
,,Nie… Ublížilo mi a na bolesť sa nezabúda.“
,,Takže to bolo to najhoršie, čo ťa stretlo.“
,,To najhoršie ešte len príde…“ šepol starý orgován. ,,Existuje vraj ešte väčšia bolesť. Viem o nej. A čakám ju.“
Plamienok nerozumel a tak sa radšej nepýtal. Zavrel oči na svojich modrých kvetoch a zaspal. Ráno ho zobudil zvuk elektrickej pily. Začudovane sa díval, ako padajú ťažké, mohutné vetvy orgovánu. Chcel čosi povedať, zvolať, zakričať, namietať, protestovať, veď orgován bol jeho priateľ a ochranca. No kým spadol na zem posledný konár, starý orgován zašumel:
,,Nechaj to tak, kamarát. Nech sa už táto bolesť skončí. A neboj sa… Príde čas, keď ma znovu uzrieš.“
Plamienok tomu neveril, veď po mohutnom kríku zostalo iba päť drevených okruhliakov na zemi. Prišla však jar a tam, kde sa kedysi vzpínalo k nebu orgovánové more, vyrašil malý, krehký prútik.Život sa znovu prebudil.