Priatelia.
Tí ktorých mám rada. Zjavia sa s milým slovkom. Pohladia, potešia – a potichu zmiznú. Splynú s časom, aby sa znovu vynorili, tak isto milí a pozorní. Ktorého z nich poznám najdlhšie?
Imka… Poslal mi prvý pozdrav k meninám, hoci ich budem mať až o tri dni. :-) Sprevádza ma životom od mojich šestnástich rokov. Vtedy bol nesmelý, plachý chlapec, čo skladal básne. Dnes je z neho zrelý muž, čo skladá aforizmy. Skvelé. A dáva tajuplné hádanky. napríklad takúto: na čo myslia muži, keď fajčia cigaru?
Bolo tých priateľov viac. Niektorých mi dal reál, iných priniesol virtuál. S Gustavom sa skvelo cestuje. S Belim sa rada hrám na čajník a smeredejevského bega. Kussi je tiež nablízku, skrytý kdesi za obrazovkou. Iste sa usmieva, keď číta tieto riadky.
Aj ich poznám dlhé roky, hoci nie tak dlho, ako Imka. No a z tých najnovších Svetlo. Ten je radorečný. Resp, radopísmenkový, pretože písmenkuje o sto šesť.
Mám ich rada, aj ďalších. Je to tá krásna priateľská láska, čo hreje pri srdci. Pretože viete, že ten človek do vás nekopne. Nemá dôvod.
Ľúbiť je niečo iné. Keď ľúbim muža, ľúbim ho so všetkým, aj s jeho telom. No momentálne je to tak, že sa to moje ľúbim niekam vytratilo. :-) Odišlo na vandrovku ako to vajce z rozprávky. Možno, že hľadá stratené šťastie, aj keď šťastie sa nedá stratiť. Dá sa len odplašiť.
Nakoniec mi zostáva len to milujem. Tak sa teda priznávam. Áno, milujem. Je to nádherný kus mužského stvorenia. Má oči ako dva nezbedné ohníky. Je vrtký ako vietor. A má rád moju záhradu. Aj moje piesne. Stále chce, aby som mu spievala tú jeho zaľúbenú:
… vydala mamička vydala dcerečku …
Keď mu ju dospievam, pritúli sa ku mne a spí.
Má celkom sladké, nevinné sny. A dva a pol rôčika.
Tak to je moja najväčšia láska.
Náš Kubíček,
:-)