Na tomto blogovisku som odvtedy, ako vzniklo, resp. odvtedy, ako sa Pravda rozhodla pre osamostatnenie od blog.sk a založiť si vlastný priestor na blogovanie. Vstúpili sme sem vtedy viacerí – a cítili sme sa ako malé deti na novom, krásnom pieskovisku.
S úsmevom spomínam na tých, ktorí vytvorili prvú „sedmičku“. Sedem statočných. Nechýbal medzi nimi Mika báčik. A Kussi, ten sa tu ešte stále poneviera, aj keď už iba inkognito. Ivan. Katka, ktorá písala krásne reporty priamo z Egypta. Milli a jej krátke, pôvabné pohľadnice života… Juraji, maliar, po ktorom zostalo iba pár stratených obrázkov. No a ja – Rozprávkarka. Cítila som sa dobre v svojej blogovej sedmičke, najmä keď k nej pribudli ďalšie mená, ktoré som poznala z iných webových portálov. Believer. Daimonion. Marta. Neskôr k ním pribudol Nautilus. Jogo. Prvá generácia blogerov, ktorí postavili toto blogovisko na virtuálne nohy.
Pokojné, takmer intímne obdobie vystriedali prudké vlny politických búrok – a nám, tých, čo milovali slovo pre jeho krásu a pôvab, sa zažiadalo ústrania. Utiahli sme sa, zmĺkli, odišli.
No napriek tomu som stále spoza búčkov sledovala, čo sa to tu deje. Niektorí noví blogeri a diskutéri človeka ihneď zaujmú, vtrhnú do vášho myslenia ako hrom a blesk dokopy, poprevracajú každý jeho kút. Iní zas vplávajú ticho ako voda, a odrazu ich máte v srdci, v hlave, neviete prečo a odkedy.
Sledujem blogy, komentáre, debatu – a usmievam sa.
Všeličo je tu také, že by aj päťdňovému bábätku z toho ihneď narástli fúzy. Staré sa mieša s novým. Generácia, ktorá skúsila socializmus na vlastnej koži, s tou novou, ktorá o ňom nevie vôbec nič. Silné materialistické vnímanie sveta sa tu stretáva s ortodoxne duchovným.
Je to dobré. Má to tak byť. Teší ma, že malé nové pieskovisko je zrazu veľkou pieskovou plážou, kde je miesto pre každého. Pre každý názor. Pre slovné bitky. Pre úsmevné výroky.
A mne sa veru páčil tento:
Otázka: „Z akej si sekty?“
Odpoveď: „Som kastrovaný jehovista.“
Bolo to myslím vo Firenovom blogu. Apropo, Firen. Zaujal ma, hoci mám iný názor na život ako on. A tak si ho potichu čítam. A potichu sa usmievam.Vlastne je skvelé, že mi dal dôvod na úsmev. Aj keby to bol jediný dar tohto blogoviska, bol by to nesmierne vzácny dar. Mať dôvod na úsmev je v tomto čase obrovská výhra.
A tak si idem čítať ďalej svojich známych-neznámych. Viem, že zas nájdem niečo, čo mi vyvolá úsmev na tvári.