Včera som mala pekný deň. Strávila som dopoludnie v obci Hlboké nad Váhom. Kedysi to bola najchudobnejšia dedina v Bytčianskom okrese. Dnes? Treba sa tam ísť pozrieť. Je čo obdivovať, aj možno aj závidieť. Najmä krásne Súľovské skaly dookola a turistický chodník, čo do nich vedie. Majú tam úžasné povesti. Aká by som to bola Rozprávkarka, keby som sa s Vami o ne nepodelila?
Grófov poklad
Úzkou roklinou sa zakrádali traja zbojníci:. Jančo, Vinco a Frnčo! Tma ako v rohu, nebolo vidno ani na špičku vlastného nosa. Dokonca aj mesiac sa radšej ukryl za krivkou vysokých, mohutných Súľovských skál, akoby tušil, čo majú zbojníci za lubom. Nekalé úmysly im priam trčali z očí. Ozbijať! Veď čo iné dokážu zbojníci robiť?
Lenže teraz už bolo po zboji. Ošklbali samotného pána Bytčianskeho zámku, veľkého palatína Juraja Turzu. A chceli svoj lup niekde skryť.
Nič sa im nezdalo na úkryt lepšie, ako strmé rokliny Súľovských skál, pukliny za Hlbokým. Tam zamierili. Obišli dedinu, ktorá spala poctivým spánkom. Prekĺzli cez úzke škáry v skalách – a ocitli sa pri močiari. Hlbokom, hlbočiznom. Veď to bol práve on, čo dal spiacej dedine meno.
Zbojníci boli unavení, nuž sa na chvíľu zastali.
„Počujte, kamaráti,“ ozval sa Jančo. „Čo keby sme sa o zbojnícky lup bratsky podelili?“
„Nedbám,“ súhlasil Frnčo.
Aj Vinco prikývol hlavou.
Začali sa deliť. Jedna zlatka, dve zlatky, tri, štyri…
Okrem zlatiek boli však v batohu aj iné poklady: šperky Turzovych dcér. A zlatý kríž, vykladaný rubínmi – ten stával na stolíku veľkomožnej pani Alžbety, manželky Juraja Turzu.
Zlatý kríž sa zapáčil všetkom trom zbojníkom. Každý z nich ho chcel.
„Bude môj!“ zahlásil Jančo.
„Nie, môj!“ odvrkol mu Frnčo.
Vinco nič nepovedal, radšej kríž rovno bral. Ostaní dvaja zbojníci sa s ním začali naťahovať: daj ho sem… vráť ho.
Vinco nelenil. Schytil kríž a utekal, kam ho nohy viedli. Jančo s Frnčom za ním.
Vbehli rovno do močiara. Zem pod nohami sa im stratila a oni sa prepadli do bahna.
Zahynuli by všetci traja zbojníci, keby sa palatín Juraj Turzo nerozhodol, že sa o svoj poklad nedá iba tak ľahko ošklbať. Poslal za tromi zbojníkmi svojich drábov. Prešli úzkou roklinou, pretiahli sa cez škáry v skalách – a aj oni zastali na kraji močiara.
„Stojte,“ prikázal kapitán svojim vojakom. „Tma hustne, nevidno ani na krok. Utáborime sa tu a ráno začneme hľadať.“
Zoskočili z koní a rozložili si oheň. Dve hodiny po polnoci hmla zredla. Aj mesiac vykĺzol spoza oblakov. Zasvietil priamo nad močiarom. A vtedy dráb, čo mal stráž, skríkol:
„Aha, pozrite sa…“
Ukázal do stredu močiara. Jeho druhovia si pretreli rozospaté oči a pozornejšie sa zadívali naznačeným smerom. Zbadali Vinca, po pás zaboreného do bahna. Ľavú ruku vystieral do oblohy. Držal v nej zlatý kríž, vykladaný rubínmi. Jeho spoločníkov, Janča a Frnča, už nebolo vidieť. Močiar ich zhltol.
Kapitán kázal svojim vojakom, aby zoťali najdlhší konár. Ten podali Vincovi a tak ho dostali von z močiara. Odviedli ho k palatínovi Turzovi. Zbojník pred ním padol na kolená a prosil:
„Milosť, pán veľkomožný!“
„Mohol by som ťa dať popraviť,“ odpovedal mu palatín. „No asi sa nad tebou zľutoval samotný pán močiara, keď teba nechal žiť a tvojich druhov nie. Darujem Ti teda život aj ja. No lup, ktorý si ukradol aj so svojimi kamarátmi, si musíš odrobiť. Budeš u mňa sluhom.“
Kto vie, prečo sa vlastne nad Vincom zľutoval… No hovorí sa, že ho o to poprosila jeho manželka Alžbeta, ktorá sa tešila, že sa jej vrátil obľúbený zlatý kríťik.
Odvtedy zostal Vinco slúžiť na Bytčianskom zámku. V službe sa mu zapáčilo a už nikdy sa nedal na zboj.