Sedela o stôl ďalej. Štíhla a elegantná. Krátke sako, pod ním biely roláčik, sukňa tesne pod kolená, na nohách čierne lodičky. Účes ako Twiggy. Aj ju trochu pripomínala. A bola sexi, aj napriek tomu, že mohla mať šestdesiat. Možno aj trochu viac.
Bola to proste iná šesťdesiatnička, ako tie naše urobené slovenské ženičky, čo tvorili jadro nášho zájazdu. Tie boli dokonca mladšie ako ona. Niesla v sebe noblesu mesta, v ktorom žila. Jeho bezstarostnosť. Jeho krásu.
Bola tak trochu symbolom.
Na niektoré veci (a ani na niektorých ľudí) čas nemá.
Najedli sme a vyšli z reštaurácie von. O zopár ulíc ďalej sme narazili na ďalšiu Parížanku. Rovnako starú, ako tá, ktorá sedela s nami v reštaurácii. Toto už však bolo iné kafé. Bola to Twiggy z mokrej štvrte, otrhaná, v starých teniskách, širokých nohaviciach a starom vyťahanom svetri. Šedivé vlasy zopnuté do strapatého uzla.
Hrala sa na Edith Piaf – a spievala.
Spievala?
Nie, ona ňou bola. Tak ako ona, naplno prežívala svoje nádherné mesto.
Naše urobené slovenské ženičky zrazu pri nej vyzerali majestátne a šťastne.
Paríž…
Okúzľujúca a vzrušujúca, tak, ako aj jej Parížanky.