Dnes som navštívila zvláštne miesto – malú dedinku za okresným mestom Bytča. Mikšovú. Na prvý pohľad nie je ničím zvláštna. Žije sa tu tak, ako v ďalších slovenských dedinách. Jednoducho, takpovediac pánu Bohu za chrbtom. O neduhoch veľkomesta tu nič nevedia. Deň sa tu začína úsvitom a končí sa západom slnka. Tu sa nechodí na kávu do obchodného domu, či na rande do kina. Chodí sa niekam inam – do zrúcanín starého kaštieľa.
Kedysi vyzeral takto.
Kto vie, čo bolo v týchto priestoroch. Žeby zadný vchod pre služobníctvo?
Dnes všetko zarastá zeleň.
Pod osud kaštieľa sa podpísala elektráreň, čo tu postavili. Narušila jeho statiku. Ostatné dokončili ľudia. Rozobrali si ho na stavbu vlastných domov. Ako inak…
Desaťročia sa o kaštieľ nik nestaral. A čas dokončil jeho záhubu. Nezostalo po ňom nič.
Ba predsa, predsa niečo. V Mikšovej sa rozpráva stará povesť. Vraj v časoch najväčšej slávy žil v kaštieli gróf. Mladý, pyšný, mal rád zábavu, hudbu a tanec. Často poriadal v kaštieli zábavy. Raz opäť pozval bujarú spoločnosť. Zistil však, že jeho priateľom, hosťom, chýbajú tanečnice. Tak poslal sluhov do dediny. Doviedli mu slepé dievča, ktoré žilo v chudobnej malej drevenici pod horou. Nemala nikoho, len starého otca. Ten tušil, že sa ide diať niečo zlé a chcel svoju vnučku sprevádzať. Odprevadil ju až ku kaštieľu. No sluhovia ho nechceli vpustiť dnu, tak ju čakal pred vchodom.
Gróf prikázal slepému dievčaťu, aby tancovalo. Neposlúchlo ho, pretože sa bálo. Cúvalo krok za krokom k veľkému, otvorenému oknu. Gróf a jeho hostia ju so smiechom prenasledovali. Vtedy sa dievča potklo a vypadlo z okna.
Jej starý otec ju našiel na nádvorí kaštieľa ležať mŕtvu. V hneve a žiali preklial grófa:
„Bodaj by sa tvoj kaštieľ pod zem prepadol. Bodaj by z neho zostali iba ruiny!“
A stalo sa… Z kaštieľa sú len ruiny.