Dnes je taký zvláštny deň, keď sa Bratislavský samospravny kraj rozhodol, že dopraje svojim obyvateľom na mesiac cestovanie zadarmo. Nevedela som to, keď som ráno nasadala do autobusu. Vybrala som sa do obchodného centra Nivy kúpiť si kapsule do kávovaru. Lebo tie, čo pasujú do môjho kvapkávového zázraku, dostať len v Nayke. Mám ju síce aj bližšie, v Avione, ale na Nivy ma vždy pritiahne Zelená strecha. Je odtiaľ skvelý výhľad na mesto a fajn zóny na oddych. Na Zelenú strechu som sa nedostala. Lebo, veď. Zlákal ma Lidl. Dostala som chuť na kaiserky, posypané sezamom.
Nahmatala som 50 cenťáčik vo vrecku, dala ho do vozíka – a s myšlienkou, že s takým veľkým čudom na štyroch kolesách je hriech kúpiť iba kaiserky, som nakladala.
Potom to išlo na páse – ako po páse.
Zaplatila som, vybočila z radu, naložila a chystala sa odpratať vozík nazad.
Vtedy mi zastúpili cestu. Mladá žena so spiacim dieťaťom na rukách + mladý muž. Žena sa na mňa mlčky dívala, s čudným výzorom v očiach, akoby neverila, že im niekto môže pomôcť.
Muž ma poprosil, či by som im vozík dala.
Prikývla som a aj s päťdesiaťcentovkou som ho posunula k ním. Naložili spiace dieťa do vozíka, k nemu dve obrovské tašky – a stáli tam, akoby nevedeli, čo ďalej. Potom muž pokýval hlavou a prihovoril sa svojej partnerke. Ukrajinsky. Asi v tom zmysle, že to tu nebude až také zlé, keď prvý človek, na ktorého sa obrátili, im pomohol.
Mala som pokušenie opýtať sa ich, kam idú, či majú kde bývať. Ale… Neopýtala som sa. Emigrantov sa v dnešnej dobe človek bojí. A keď Ukrajincov, najmä ak prídu s malým unaveným dieťaťom, by sa možno nemal.
No akosi verím, že tí dvaja, vlastne traja, mali správnu adresu. A že tu na Slovensku sa ich ukrajinský sen nezmení na nočnú moru.
Cestou nazad som trochu ľutovala, že som im nedala viac, len tých 50 centov. Pôvodne som si z nich chcela kúpiť spiatočný lístok domov. No keďže sa vraj celý január cestuje v Bratislave zadarmo, tak som im vlastne nedala nič.
Nuž čo, nabudúce sa polepším. 😊