Niekoľko stupňov pod nulou jasne ukazovalo, že kdesi nablízku treba hľadať Mrázika. Pritisla som sa ku stene. Sálali z nej zvyšky tepla malej železničnej staničky, ktorú presne o šiestej zamkla predavačka lístkov. Na peróne pri kufroch postávalo pár dievčat, zrejme cestovali niekde do veľkého sveta, kde sú železničné stanice aspoň tak veľké ako dedinka, z ktorej sme – ja aj ony – odchádzali. Jasná nočná obloha, na ktorej sa trblietali hviezdy, dávala tušiť, že mráz ešte prituhne. Čo znamenalo, že sa po okolí nepotuluje iba Mrázik, ale aj jeho manželka. No a keďže žena žene viacej rozumie, tak som sa jej prihovorila.
„Mrazuľa, čo keby si mi vyčarila teplo a pohodu?“
Ja viem! Rozprávať sa s Mrázikovou zákonitou polovičkou zaváňa riadnym šialenstvom. A každý okoloidúci by si začal klopať na čelo: si šiši.
Som. Vždy som bola. Vďaka tomu počujem rozprávať škriatkov aj ohechule, jelene, vločky a sneh, aj Mrázika a jeho ženu.
„Bude ti dané, o čo ma žiadaš!“ zaznela z fujavice Mrazulina odpoveď. A jedna z vločiek, ktorá mi práve spadla na ucho, mi zašepkala:
„Pozri sa, už ide.“
Z hmlistej záplavy sa najprv vynorilo húkanie: hú hú. Za ním obrovské oko. Žiarilo a svietilo, dávalo mi najavo, že ma vidí, že sa ženie ku mne.
Nie, nebola to sova. A ani oko nebolo oko, ale vlak. Semaforom, ktorý mu svietil vpredu na rušni, preťal tmu. Zastal predo mnou – dvere sa otvorili a ja som nastúpila. Dievčatá, ktoré čakali na vlak spolu so mnou, sa stratili vo vedľajšom vagóne. Prešla som chodbičkou okolo prázdnych kupé. Jedno som si otvorila a sadla si ku oknu.
Bolo tam presne tak, ako mi sľúbila Mrazuľa: teplo aj pohoda.
Tu by sa to všetko mohlo skončiť ako šibnutím čarovného prútika, resp. Mrázikovej bakule, keby na ďalšej zástavke nevstúpil do kupé mladý muž. Slušne sa spýtal:
„Máte tu voľné?“
Prikývla som.
Nerada sa púšťam vo vlaku s cudzími do reči. Vždy sa maskujem za telefón. Pri tomto mladom mužovi sa mi to však nepodarilo. Opýtal sa na pár obligátnych vecí – napríklad, či sa dá v autobuse platiť kartou. Patrilo sa odpovedať, tak mu vravím, že nie. Začal čosi šemotiť o platobnej karte – a mňa napadlo, či nesonduje, ako zo mňa vymámiť peniaze. Potom však povedal čosi čudné:
„Vy ste asi učiteľka…“
Zaklamala som:
„Áno.“
Načo sa priznať ku spisovateľskému remeslu, keď je také nevýnosné a ťažké? Jemu sa však v očiach rozsvietilo svetielko, akoby mu tam spadla jedna z hviezd, čo žiarila za oknom vlaku na oblohe. Začal mi rozprávať o dievčati menom Terezka. Stretol ju pred dvoma mesiacmi – a dnes ju prvý krát pobozkal. Stále sa ma pýtal, či neurobil chybu, či ju neodplašil, či to nie je príliš skoro…
„Je veriaca,“ vysvetlil.
A ja mu na to:
„Dievčatá, čo veria v boha, je ťažšie získať, ale stoja za to.“
„Myslíte, že mám šancu?“ pýtal sa ďalej.
Mal. Jednoznačne. Pretože jeho srdce bolo plné Terezky, ktorú som nikdy nevidela, ale keď som o nej počúvala, predstavovala som si ju ako to najnežnejšiu a najcitlivejšiu bytosť na svete. Medzi rečou mu vykĺzlo:
„Viete, čo mi povedala? Ja si to musím premyslieť, Paľo… A potom ma objala!“
Tak som sa dozvedela aj jeho meno. Pavol. A Terezka.
Bola som veľmi rada, že príbeh ich začínajúcej lásky vkĺzol do kupé, kde som sedela. Vytlačil všetko ostatné: covid, zákazy, nákazy, príkazy, otvorenia aj zatvorenia, Omikron, Deltu a všetky ďalšie neduhy. Vedela som, že tato láska z vlaku potrebuje nádej. Veľa, veľa nádeje. Tak som mu povedala:
„Pozdrav odo mňa Terezku, keď s ňou budeš. A snaž sa, aby to bolo medzi vami stále také krásne, ako teraz.“
Na ďalšej stanici som vystúpila. Ale pohodu a teplo som nechala Pavlovi, nech ich vezme Terezke.
A napokon, stačilo poprosiť Mrázikovu ženu Mrazuľu, aby mi dala ďalšiu dávku.
Potriasla strapatou, bielovlasou hlavou, buchla bakuľou, ktorú uchmatla Mrázikovi, a vyčarila teplo a pohodu aj pre mňa.
Čakali ma doma.