Dlho som tu nebola od čias, keď som sem pridávala svoje príbehy a rozprávky. No keď už ma Renka Montmartre spomenula…
„Nejaký čas tu budem s Tebou,“ pošepkal vietor tráve.
„Premyslím si to,“ odpovedala tráva a nazrela do štiav vo svojich koreňoch. Čo je v nich? Radosť? Namrzenosť? Zlosť?“
Bol tam strach.
Tráva si veľa pamätala.
Pamätala si nohy, čo po nej šliapali.
Pamätala si krídla, ktoré ju hladili svojim tieňom. Prileteli – odleteli…
Pamätala si ranný spev škovránkov – zaznel, zmĺkol…
Pamätala si stopy mačiek.
Všetko v nej bolo zapísané. Všetky príchody a odchody. Samota čakania. Strata nádejí.
„Radšej budem sama…“ odpovedala vetru po chvíli premýšľania.
„A to už prečo?“ začudoval sa vietor. „Nechceš, aby som bol s tebou?“
„Aj ty prídeš, aj ty odídeš…“ zašumela tráva.
„Ja nie som bezvetrie,“ odpovedal jej vietor. „ja vždy som. Vždy prinášam správy diaľok. A hoci chceš byť sama, ja proste budem. Tu. S tebou.“
A tak tráva rastie a rastie a rastie a vietor sa nad ňu skláňa a rozpráva jej o všetkých vôňach sveta, ktoré na svojich cestách stretol.