Všetko sa mi to spája s otcom. To on ma vodil ako malé šesťročné dievčatko k dnešnému Námestiu SNP v Bratislave. Na mieste, kde je dnes lekáreň, bola „cukrázda“. Nepil kávu, to bola dámska záležitosť, určená pre paničky. Zato si tam vždy objednal mätový čaj. A pre mňa malinovku: kalíštek červeného sirupu a sódu z bombovej flaše.
Ten jeho čaj mi zavoňal. Povedal mi, že je ešte niečo lepšie a kúpil čokoládové mentolky. Ochutnala som, prvý krát, a tá chuť mi dlho nešla z jazyka.
Podobne to bolo s párkom v rožku. Ten som prvý krát jedla na veľtrhu v Brne.
Pečené gaštany patrili k povinnej výbave neskorých jesenných prechádzok. Predavač mal vozík blízko Pionierskeho paláca. Na mieste, kde je dnes zástavka autobusov.
Ja viem, možno som mala napísať Prezidentský palác.
Ale moje detstvo malo iné mená. A nech už bolo, aké bolo, ani dnes nehovorím párku v rožku hotdog.
Sú veci, čo neviem zmeniť.
Ani v spomienkach.