Mala sedemnásť, keď ho spoznala. Pozval ju na koncert spolužiačkin brat: uhrovitý, devätnásťročný chlapec, priveľmi chudý a príliš dlhý na to, aby sa zmestil do sna o prvej láske.
Zato huslista, ktorý stál na pódiu, vo vybíjaných čižmách, priveľmi „americkými“ na tú dobu, do toho sna na sto percent zapadol.
Zhodou okolností ho spolužiačkin brat poznal. Slovo dalo slovo a Neviniatko sa ocitlo v náručí Huslistu. Rok trvalo, kým sa priznal, že je ženatý a má dve deti. Rozkazy srdcu nezabrali a Neviniatko naďalej vychutnávalo svoju prvú lásku.
Až prišiel deň, keď ho Huslista vzal do cudzieho bytu. Čakal tam na nich ktosi tretí: spolužiačka zo školy. Tá, ktorá mala uhrovitého brata. Pozerali film, popíjali vínko a Neviniatko s očami rozšírenými od údivu pozorovalo, ako sa medzi dvomi najdôležitejšími ľuďmi jeho života odohráva akási čudná hra.
Prvá nevera horí rovnako intenzívne ako prvá láska.
Prešli roky, kým prebolela.
Neviniatko sa vydalo, priviedlo na svet dieťa, potom druhé – a nevera sa vrátila.
Len bola iná.
Prvá bola o prestupnej stanici v kariére úspešného muzikanta.
Druhá o konečnej otca dvoch detí v náruči inej ženy.
Huslista sa dal vymazať z hlavy. Manžel nie. Pravidelné vojny o výživné boli ako morský príliv. Vracali sa, občas tak silné, až sa zdalo, že nikdy neprestanú.
Ale aj deti vyrástli. Neviniatko zostalo v hĺbke duše rovnako naivnè ako kedysi. Až na sny o vernosti. Ktože by ich už po takých zradách sníval?
Prešli ďalšie roky.
Neviniatko prestalo veriť v lásku, rado však o nej počúvalo príbehy. Veď tie sa neskrývajú iba vo filmoch a knihách. Občas sa len tak potulujú mestom.
—–
Do kaviarne, kam chodí Neviniatko na svoje obľúbené lungo, si sadli dvaja. Syn s matkou, ako vyplynulo z ich rozhovoru. Našli si miesto pri vedľajšom stole, takže je počuť, o čom hovoria:
„Bol som hlúpy“. hovorí syn. „Sám neviem, ako a kedy si ma tá mrcha omotala okolo.prsta. Až neskôr som zistil, čo je zač. Pre takú stratiť ženu… Budem si to vyčítať do konca života. Čo mám robiť, mama?“
„Však sa jej to pokús vysvetliť“, dohovára mu matka. „Zavolaj jej.“
„Neodpustí mi,“ zaznela smutná odpoveď. „Ona nie. Vlastne by som bol rád, keby sme zostali aspoň kamarátmi.“
Neviniatko dopilo kávu a zdvihlo sa na odchod. Nepatrí sa počúvať cudzie rozhovory.
No cesta domov bola plná jedinej otázky: dá sa s neverníkmi kamarátiť?