S ľútostou vidím, že nám vymrel istý druh ľudí. Polyhistorici. Teda tí, ktorí si z viacerých oblastí zohnali podklady a informácie, kým sa do niečoho pustili.
Mala som možnosť poznať jedného takého človeka. Kostolníka, čo kedysi pred rokmi, keď ešte o internete nikto nechýroval, odomykal a zamykal evanjelický kostol v Starej Turej. Na prvý pohľad nikto zvláštny. Veď čože je to za funkciu, kostolník.
Často som však chodila k nemu na čaj. Udivoval ma nesmiernou hĺbkou svojich vedomostí z rôznych vedných oblastí. Občas čosi uverejňoval v novinách, zvyčajne o literátoch, ktorých mal rád. Ale. Nikdy nič neuverejnil bez toho, aby si nenašiel o nich všetko, čo sa len dalo nájsť. Vypisoval si citáty, hľadal informácie o nich, o ich domácom prostredí, zháňal noviny s ich recenziami a hodnoteniami, proste si budoval plastický obraz o tom, akí boli v minulosti. Pretože vychádzal z premisy, že minulosť buduje súčasnosť a cez ňu budúcnosť.
Dnes netreba pracne zháňať staré časopisy, vypisovať citácie z kníh. Internet a google už nejaký ten rôčik fungujú. Ale akosi sa to už nepovažuje za potrebné: pozrieť sa na minulosť, aby sme pochopili prítomnosť. Tak sa stáva, že mená, ktoré boli v minulosti autoritou pre svoj ťažký životný osud a tiché rebelanstvo proti režimu, pre súčasnú generáciu nastupujúcich (nielen literárnych) kritikov nič neznamenajú. Nepoznajú ich. Nemajú ich naštudovaných. Hodnotia len krátky výsek ich života, prípadne tvorby.
Rozmýšľam, či je to dobré alebo nie. Možno to má nejaký zmysel, ktorý ja neviem nájsť, pretože patrím do generácie, kde bola medzigeneračná kontinuita nevyhnutnosťou. Donášala nám úctu k veciam, čo iní vytvorili a osudom, čo prežili.