„Už si rozkvitla?“
„Ano.“
„Trvalo Ti to dlho. Veľmi dlho.“
„Ja viem.“
„Prečo?“
„Na začiatku bola samá neláska. Toľko nelásky, že sa mi z toho krútila hlava. Uletela som z toľkého točenia.“
„Kam?“
„Do takej čudnej krajiny. Boli tam iba deti. A jedna teta, čo večer zatiahla závesy, no ráno ich neroztiahla. Stále tam bola tma. No aj v tej tme som si našla kamarátku.“
„Dievčatko so zápalkami?“
„Nie, nie. Len zápalku. Dievčatko som bola ja.“
„A?“
„Aké a? Zápalka zasvietila a potom zhorela. No ja som už nebola v tme. Zbadala som cestu.“
„Išla si po nej?“
„Išla.“
„Aj si niekoho stretla?“
„Stretla. Kvapky. V každej bol jeden príbeh. Zbierala som ich.“
„Načo?“
„Zvonili v pohári, do ktorého som ich ukladala. A mali v sebe farby dúhy. Každý večer mi niečo rozprávali.“
„A keď dorozprávali?“
„Vtedy som sa stala zápalkou ja. A s každým svetlom, čo som dala druhým, som sa menila na kvet. Najprv som bola malá ako snežienka. Bála som sa rásť.“
„Prečo?“
„To vieš, tá prvá tma…“
„No predsa si narástla.“
„Áno. Aj rozkvitla. Keď som stretla lásku.“
„Stretla si ju?“
„Veď vravím. Stretla. Neskoro, ale predsa.“
„Na začiatku si mala nelásku a na konci lasku?“
„Ale nie. Tam, kde je láska, nie je koniec. Koniec je tam, kde láska nie je.“