Rozprávkarka2

Prečo si len tak ľahko dávame ukradnút výrazné postavy našich dejín iným národom?

Predchádzajúca časť

Grófka Anna však nemala v manželstve šťastie.  Ján Súňog bol lakomý skupáň, pri ktorom musela veľmi skoro zabudnúť na veľkolepý spôsob života, akým žila v otcovom zámku. Pritom svojmu manželovi priniesla bohaté veno: niekoľko dedín a poddanských obcí, medzi ktoré patrila aj obec Bánová.

Tu sa až dodnes traduje rozprávanie o grófke Anne, mladej, krásnej, ale nešťastnej dáme, ktorá sem chodila za miestnym rybárom.

Povesť je povesť a skutočnosť je skutočnosť. Ako to teda bolo naozaj a čo je na rozprávaní Bánovčanov pravdivé?

Bánová je dnes prímestská štvrť krajského mesta Žilina.  Hneď za ňou sa rozprestierajú pozemky bývalého JRD, čiže orná pôda. Ale najstarší obyvatelia obce si pamätajú, že keď sa zakladalo JRD, museli sa  rozsiahle oblasti vysušovať, pretože na nich boli močariská. A tie vraj pár storočí dozadu tvorili rybníky. Tak, ako mnoho iných podobných vodných nádrží na okolí, vznikli ľudským pričinením, čiže boli umelo založené. Ich zakladateľkou bola práve grófka Anna.

Veno, ktoré jej daroval otec, dokázala dokonale zveľadiť. Nestala sa typickou ženou tých čias, ktorá je odkázaná na milosť muža a žije len z toho, čo jej dá on. Práve naopak. S otcovou pomocou založila sieť rybníkov a v nich chov dovtedy neznámych rýb. Tie potom predávala na okolitých trhoch. Neskôr si vraj vybudovala aj systém, ako ich dostať aj do vzdialenejších miest – Bratislavy, Trnavy. Nakladala ich do sudov so soľou a posielala ich tam buď vodnou, alebo cestnou dopravou. Tak zbohatla a stala sa nezávislou od svojho manžela.

Vyberala si aj ľudí, s ktorými spolupracovala. Je možné, že pri každodennom styku s týmito ľuďmi nadviazala s niekým aj osobný vzťah, ale to už skôr patrí do ríše rozprávok, ako do skutočnej histórie.

Napriek povesti lakomca je zaujímavá aj postava Jána Súňoga. V archíve Bytčianskeho zámku totiž nájdeme písomnú správu o tom, že podal palatínovi Jurajovi Thurzovi protest proti násiliu, ktoré spáchali poddaní  Bytčianskeho panstva na jeho majetku. Znamená to, že pred sobášom neudržiaval s palatínom priateľské vzťahy. O čo sa vlastne jednalo? Ján Súňog bol majiteľom Budatínskeho zámku a do jeho panstva patrila aj Divina. A tú v roku 1609 prepadli ,,bytčianski násilníci“. Aspoň on to tak v svojej sťažnosti píše. Kto vie, aká bola vlastne pravda a ak sa tento prepad aj uskutočnil, nakoľko v ňom mal palatín Thurzo prsty. Treba si uvedomiť, že prepad sa uskutočnil v rokoch, keď sa Rakúsko-Uhorsko zmietalo vo vojne proti Turkom a všetky bohaté šľachtické rody museli vypravovať do cisárskej Viedne oddiely vojakov. Vyzbrojovali ich z vlastných peňažných prostriedkov. Možno sa jeden takýto oddiel, ktorý sa práve vracaj z protitureckej výpravy, zatúlal do Diviny, a vyraboval ju. Palatín Thurzo sa však za škodu odmenil rytierov Súňogovi skutočne kráľovsky: sľúbil mu ruku svojej najmilšej dcéry.

Svadba sa konala – kde inde – ako v Bytčianskom sobášnom paláci, v roku 1622. Anna umrela v roku 1641. Keďže sa nedochoval presný dátum jej narodenia, jej vek musíme odhadnúť z iných zdrojov. V prvom rade z toho, že v tých dobách sa dievčatá vydávali veľmi mladé, medzi dvanástymm až pätnástym rokom života. Niekedy aj mladšie. To znamená, že mohla zomrieť medzi tridsiatym až tridsiatym piatym rokom svojho života.

Hoci sa jej osudu zatiaľ nevenoval žiaden spisovateľ , tak ako napríklad Alžbete Bathoryovej, a nevytvoril z nej ,,osudovú ženu“, bola to pozoruhodná bytosť, ktorá ďaleko predbehla svoju dobu a ako žena uspela v podnikateľskej sfére, kde dovtedy dominovali iba muži z nešľachtických kruhov. Z toho vidieť, že dokázala uplatniť svoje prenikavé, jasné, logické myslenie a zároveň vyťažiť z neho čo najviac. Podrobnosti o jej súkromí nevieme, aj keď by sa iste dalo čosi vyloviť z archívnych záznamov.

Nedá mi, aby som sa nezastavila pri komentári, ktorý som našla pod predchádzajúcim dielom. Vraj obidve, Alžbeta Bathory aj Anna Thurzo, boli Maďarky… Keď sa pozrieme na miesta, odkiaľ rod Juraja Thurzu pochádza, tak zistíme, že je to naša vlastná, slovenská šľachta, ktorej rodovým sídlom bola Lietava. Iste, ideológii predchádzajúceho režimu všetko,čo ,,smrdelo šľachtou“, bolo zlé, maďarónske. Možno aj preto po Thurzovcoch vďačne siahli Maďari – a prisvojili si ich ako jeden z najvýraznejších šľachtických rodov, ktorý nielen po vojenskej, ale aj diplomatickej stránke ovplyvnil dejiny Uhorska. Juraj Thurzo však uplatňoval slovenčinu aj v písomnom styku, jeho rodina žila v slovenskom prostredí, revitalizovala ho, budovala a obnovovala. Historicky to malo aj iný dôvod, nielen v jeho slovenských koreňoch. Horná časť Uhorska – dnešné severné Slovensko, bolo totiž mimo tureckého vplyvu a tým aj mimo ohrozenia vojnovým konfliktom medzi cisárom a sultánom. Kým južné Slovensko a Maďarsko ničili oddiely sipahiov a janičiarov, severné Slovensko kvitlo. V mestách sa budovali trojtriedne školy, sirotince, fary, kostoly, kaštiele, sídla. Nečudo, že sa Juraj Thurzo mohol cítiť ako nekorunovaný kráľ tohto územia a v tomto duchu vychovával aj svoje dcéry.

pokračovanie

V Bánovej, kde bývam, je kaštieľ, pôvodne kuria, ktorý podľa rozprávania miestnych dala postaviť grófka Anna. Tu sa skrývala pred svojim manželom, rytierom Súňogom a stretávala sa s rybárom, z ktorého neskôr urobila správcu rybníkov.