Ohybný jazyk Anakond Štyrikrát medom pomazaný. Okolo tela opásaný. Štiepený slinou slepej vrany. K Anakonde sa neprikrádam. Je iba chvostom, čo sa chce spojiť s hlavou hada. S Anakondou sa nebozkávam. Nechcem byť v kruhu, čo tvorí chvost a hlava. Pred desiatimi rokmi jedna z nich zhltla moju dušu a nevypľula nazad. Aj keď to prehĺtanie bol iba hlúpy hazard. […]

Som niekto iný. A navždy budem iná. A navždy budem Rubínom rozliateho vína. Tá nepriznaná, Čo ušla do rozprávky. Trhá tam sedmokrásky A strihá vranám hlávky. Tá, čo sa nechce vrátiť, A rátať ďalšie straty. Zabudni. Nespomínaj. Nebudem nikdy Kollárova Mína. Len odistená mína, ktorá ťa zatiaľ míňa.

Neplatič nemá nič. Pre systém je len zbytočnosťou. Len holou, ohryzenou kosťou. Veď ten, kto nemá peniaze, je iba zviera, čo ušlo pánom z reťaze. Nedáva daň zo svojich stoviek. A pre tých „hore“ nie je človek. Všade len samé obruče. Hladným sa vysmievajú sýti. Dali im exekúciu na srdce, za to, že ešte stále cíti. Ak chceš žiť, zaplať. Za teplo, vodu, […]

… zúfalo prosím oheň, aby nezhasínal, nechal ma ďalej tancovať na horiacom knôte. A lial sa do mňa ako do fľaše červeného vína a môjmu srdcu daroval rubínový odtieň. Ohníček, oheň… …umiluj ma k smrti, upáľ ma v jednom krátkom škrtnutí. nedovoľ krvi, aby ju čas zmútil a súmrak uškrtil. Ohníček, oheň… … len sa o teba opriem […]

V utorok mali vypredané. Chcela som kúpiť kúsok z teba, Len čiaru z dlane, Jamku z pupka. Bola to obyčajná hrubka. Pobabrala mi celý diktát Mlčanlivého srdca. Zježibabili sa všetky slovíčka. Nechal si vo výpredaji Len kabát potulného hudca, Deravé vrecko Z ktorého sa už dávno vytratila Naša pesnička. Verklíková. Bezočivá. Jarmočná. Z čakania […]

Miláčik, bozkávaj ma, tak ako ja bozkávam teba. Veď v našich bozkoch sú všetky hlbočiny neba. Bozky sú vtáky, čo v svojich hniezdach hniezdia. A v každom z nich je jedna malá hviezda. Na hviezde princ, čo svoju ružu chráni… Miláčik, bozkávaj ma po každom milovaní. _____________________________________________________________________________________ (… hm, […]

Nie, viac sa nedotknem tej Pandorinej skrinky.

Mám z nich zimomriavky. Aj triašku. Vedia mi zastaviť dych v hrdle. A vohnať slzy do očí. Siahnuť na srdce. Sú to len slová. Ale aké slová… Slová mojich priateľov. Básnikov. Občas sa mi zdá, akoby dnešná doba nemala na nich čas. Akoby mala čas iba na hrôzy hrozby, vojnu, násilie, krv. Ich slová sú pre mňa dôkazom, že svet ešte nie je bez duše. Pretože má ich […]

Možno len zhasla hviezda na dráhe mliečnej hmloviny. Možno len praskli presýpacie hodiny. Možno, že zastal čas. Smútok už neodčíta ticho v nás… Čakanie nečaká A bolesť nebolí. Len ešte stále čosi škrípe v súkolí. Možno ten piesok. Možno spomienka. Ale aj ona je už pritenká.

Bol by si iba náplasťou Na niečo, čo nemalo byť, Ale stalo sa. A vôbec neviem, Či by mi srdce znovu narástlo, alebo ho už navždy mrazy zarosia. Nepíš mi básne. A nevolaj ma Rozprávočkou. Som iba smútok, Ktorý bol predtým novembrovou vločkou. Šantivou, hravou, Čo chcela siahnuť ku hviezdam. Dnes som len smútok, Čo chce byť radšej sám