Samota vraj ešte nikdy nikomu neuškodila, najmä ak je dobrovoľná. Nuž také dobrovoľné vyhnanstvo v samote prežívam aj ja. Je dobré žiť na konci sveta, t.j. v mojej chalúpke. To na konci sveta nie je len symbolika. Chalúpka naozaj stoji na hranici. Na tej pomyslenej hranici, kde sa končí svet veľkomiest, svetiel, reklám, ruchu, a začína sa svet ticha a trávy. […]

Čítam super knihu. Hrubú, veľkú. Dejiny Uhorska. Sú tam zmapované všetky hrôzy, ktorými Slováci prešli. Od tatárských čias cez turecké, atď, atď. Turek snáď ani nebol až taký veľký zbojník, ako to ďalšie, čo nasledovalo po ňom. Ten síce schmatol dievča za vrkoč a odvliekol ho do Istanbulu a tam ju zavrel do svojho háremu. No živil ju, šatil ju, staral sa, […]

Priatelia. Tí ktorých mám rada. Zjavia sa s milým slovkom. Pohladia, potešia – a potichu zmiznú. Splynú s časom, aby sa znovu vynorili, tak isto milí a pozorní. Ktorého z nich poznám najdlhšie? Imka… Poslal mi prvý pozdrav k meninám, hoci ich budem mať až o tri dni. :-) Sprevádza ma životom od mojich šestnástich rokov. Vtedy bol nesmelý, plachý chlapec, čo […]

Je biely a je plný zvláštnej čistoty. Chodím z jednej miestnosti do druhej. Izba s modrým kobercom, stará drevená skriňa, vysoký stojan na šaty. Vravievali sme mu drevený sluha. Otec si naň každý večer dával sako a nohavice. Poznal dobre svoje malé dievčatko. Vždy mi nechával vo vrecku saka pár drobných. Päťdesiathaliernik, korunu. Vedel, že dievčatko […]

Som virtuálu za veľa vďačná. Odhalil mi veci, o ktorých som dovtedy nemala ani šajn. A ukázal mi, aké dôležité sú medziľudské vzťahy. Dokonca ma prinútil, aby som aspoň sem-tam, na pol očka sledovala to, čo ma dovtedy nebavilo: politiku. Dôkladne mi odhalil sociálne pomery na Slovensku. Priniesol mi spriaznené duše, s ktorými sa už zopár rôčkom poznám […]

Starena sedela za sviatočne prestretým stolom. Vráskavé ruky sa jej chveli v rýchlych, takmer nezachytiteľných záchvevoch. Tak sa trepocú motýlie krídla, keď sa popália. Chcela chytiť do kostnatých, reumou zohnutých prstov broskyňu. Malú, skorú, ešte nedozretú. Ležala v košíku uprostred stola, spolu s iným ovocím. Natiahla k nej ruku a vybrala ju. ,,Nechaj ju, […]

Píšem dva listy do neba

Zlatko, ja viem, že sa Ti príliš nechce ísť medzi nás. Máš strach. Vštepila ho do Teba Tvoja mamina. Hneď na začiatku, ako zistila, že sa Tvoja dušička prevtelila do jej tela.

Mám ich štyroch. Takých, čo mi popísali srdce perom svojej lásky.

Už pár dní tu čakám, aby som mohla povedať ĎAKUJEM.