Rozprávkarka2

Mám ich štyroch. Takých, čo mi popísali srdce perom svojej lásky. Prvý z nich bol dedo, sukničkár, na ktorého ani Don Juan nemal. Mal tri ženy, s dvoma ďalšími žil bez papierov v dobe, keď žiť na divoko bol hriech ako bič. S poslednou sa oženil, keď mal sedemdesiat dva. A za svoju najväčšiu výhru považoval, keď ho pán farár za jeho bujarú krv každú nedeľu zhadzoval z kancľa. Narodil sa ešte za cisára pána. A staré čierno biele fotografie, v ktorých hrdo stojí s fajkou v ústach, ovenčený bielym oválnym rámikom, prezrádzajú, že bol ťažký fešák. Vysoký, štíhly, svalnatý, s potmehúdskym  bajúzom pod nosom. Nuž a takých pán cisár chcel do vojska. Z môjho deda sa stal husár. Keď sa prechádzal na koni po dedine, vraj sa za ním obzerali všetky dievčatá. No jemu sa  vtedy páčila iba jedna, kyprejšia krásavica s dlhými vlasmi farby popola.  Rodinná spomienka vraví, že vraj tú krásku schmatol za vlasy, omotal si ich okolo ruky a tak ju odtiahol do poľa. Nechceli mu ju totiž dať, keď si ju pýtal za ženu. Na tri dni sa s ňou zavrel v kukuričnom domci, urobil jej dieťa – a potom bola až do smrti jeho. Mal ju rád, až kým nezomrela. Splodil s ňou moju mamu.  Nuž tohto beťára, husára a zvodcu, som milovala, lebo bol dedo, ako sa patrí. Keď boli hody, vysadil si ma na krk a tak šiel so mnou dolu dedinou, do krčmy. Tam ma postavil na stôl a všetkým povedal:

,,Toto je moja vnučka!“

Potom prikázal muzike: hraj… a mne – tancuj, vystrájaj, koľko chceš!

Druhým mužom, ktorý sa mi hlboko zapísal do srdca bol môj otec. Pravý opak deda.  Žiaden beťár, ale hĺbavý človek, plný vznešených myšlienok o rovnosti a bratstve. Aj o ňom kolovala rodinná povesť. Bol totiž ako politický väzeň zavretý vo väzení. V tom čase už bol ženatý, s prvou ženou, ktorá sa kto vie prečo rozhodla s ním skončiť. Za celý čas, čo bol za mrežami, za ním ani raz neprišla. A otec strádal – citovo aj telesne. Chudol a chudol a chudol, až kým z neho nezostala 45 kilová troska. Z väzenia sa dostal po štyroch rokoch. Nevládal chodiť, vyniesli ho priatelia na plachte. A tak ho uvidela moja mama – vtedy dvadsaťročná vdova, ktorá stratila svojho prvého manžela. Práve niesla svojej sestre napečené buchty. Keď uvidela toho vychudnutého úbožiaka v plachte, prišlo jej ho ľúto. Vzala jednu z buchiet a podarovala mu ju. Otec vravieval, že práve vtedy sa do nej beznádejne zamiloval.  Začal svoj boj o lepší a dôstojnejší život.  Rozviedol sa s prvou ženou a vzal si mamu. Odviedol ju do rozbúraného, zničeného domčeka, ktorý mal deravú strechu a obité múry. Museli si dávať lavóre ku posteli, pretože im zo strechy kvapkalo.  Na rozbité skla dali staré záclony, zasiali pár semien do malej záhradky – a keď sa urodilo, nosili na trh zeleninu. Mama ju ťahala na starej káre. Tak žili, v láske a chudobe, bez peňazí – a prežili, dočkali sa požehnania v podobe štyroch detí.

Tretím mužom môjho života je môj brat. Podobá sa na deda. Tiež je vysoký, štíhly, a keby si nechal narásť bajúz, mala by som ho za čo ťahať. Keď sme boli malí, tak sa so mnou vedel do sýtosti vyblázniť. Posadil ma do káričky, ktorú sám zmontoval, káričku pripevnil za bicykel a tak ma odviezol na Železnú studničku. Tam chytil žaby a opekal mi žabacie stehienka.  Hrával sa so mnou gulôčky. A na Indiánov. On bol Winettu a ja jeho milovaná sestrička Nšo-či.  Bol prvý, kto ma vzal do kina. Spolu sme pozerali film Poklad na striebornom jazere. Keď  prišla nejaká scéna, ktorá sa mu zdala drastická, tak mi strčil hlavu pod sedadlo a povedal: teraz sa nedívaj, lebo sa budeš v noci báť. Bol a ešte stále je skvelý starší brat. Naučil ma plávať, aj bicyklovať. Celé leto sme spolu strávili na Zlatých pieskoch, zbierali kamienky, kresali pomocou nich oheň v tajnej zátoke. A prvý bicykel, ktorý som mala, mi daroval on – trojkolesku. Neviem, kde ho splašil. Len jedného dňa – ako deväťročná – som zrazu mala čosi, čo bolo iba moje.

Štvrtým mužom môjho života je ten, s ktorým žijem teraz. Hovorí sa, že o šťastnej láske sa nemá hovoriť a nemá sa o nej ani písať, pretože závisť ju ľahko odfúkne. Nuž ja sa tejto ,,povedačky“ budem držať a tajomstvo svojho štvrtého muža si nechám pre seba. Hlavná vec, že ho mám.

A teraz rozmýšľam nad tým, čo majú títo štyria muži spoločné. Nie je ťažké na to prísť: vzťah k rodine a partnerkám.  Hoci mal dedo päť žien, tá, s ktorou práve žil, bola stredobodom jeho života. Tak isto otec. A aj brat. Kým sme boli malí, bola som preňho všetkým ja. Teraz som ,,všetkým“ pre niekoho iného. A čo mi títo muži dali, to sa nedá spočítať. Nedá sa to previesť na účet v banke. Ani vložiť na kataster, či do peňaženky.

Je to láska…