„Pútnička, kam si zmizla?“
„Nepoviem. Odišla som.“
„Prečo?“
„Nechce sa mi tu už byť s vami. Som unavená.“
„Z čoho…“
„Z vás… Ako míňate slová. Ste ako Maruškin otec. Nemajú pre vás cenu. Mali by byť soľou. No vy ste z nich urobili bezcenné zlato, za ktoré si chcete všetko kúpiť. Mýlite si vojnu s mierom, šťastie s bohatstvom. Ešte aj z mojej sestry, básne, ste urobili lacné dievča, ktoré sa predvádza na každom centimetri vášho sveta. Nechcem tak dopadnúť. Preto som odišla.“
„Kam pôjdeš?“
„Si Rozprávkarka?“
„Veď vieš, že som…“
„Tak musíš vedieť, že moje kroky vedú len na jediné miesto.“
Vedela som. Do dračieho vajca, ukrytého tam, kde sa stratený koniec sveta dotyka nového začiatku.
Tam bude Pútnička dlho, dlho spať, kým sa neminú všetky slová a kým neusúdi, že je čas, aby ich nové, zmenené na živú vodu, opäť priniesla.
Znovuzrodená, krásna.
Pútnička Rozpravka.
Celá debata | RSS tejto debaty