Rozprávkarka2

Rozmýšľala som, čím sa prezentovať ako prvým v novom blogu. Neprišlo mi na um nič lepšie ako rozprávka.

Je už staršia, písala som ju dávnejšie, ale asi najlepšie vystihuje moje skryté ja. Rozprávkarka alebo Pastierka rozprávok – tak ma volajú priatelia z netu. Som na toto oslovenie hrdá, ale trochu zaň cítim aj zodpovednosť. Nie je jednoduché zachovať rozprávkam ich vnútornú čistotu.

–  Budem ťa chrániť! – povedal vietor prútiku šípovej ruže, čo koncom jari vyrašil za plotom záhrady. – Som silný, som z tých, čo porazia oheň i vodu. So mnou budeš v bezpečí.

Šípová ruža súhlasila, pretože bola len slabým, malým výhonkom. Spal v nej prísľub budúcej krásy. Potrebovala čas na rozkvet a rast. Tešilo ju, že nepremožiteľný vietor každý deň pri nej drží stráž, drsnými prstami odháňa z jej listov tiene motýľov.

–  Ľúbiš ma? – spýtala sa raz nesmelo.

Ale vietor nepoznal slovo láska.

Odvtedy ruža mlčala. Len za tônistých nocí rozprávala svojej duši o neviditeľných oblakoch, čo sa jej preháňali v srdci, o čudných túžbach, ktoré nemali pomenovanie, o čistom bozku nehy, čo nemá v sebe nič pozemské, dotyku ľahšom ako vôňa fialiek.

Keď však boli sny takmer hmatateľné, pokúsila sa vetru povedať, o čom sníva.

–  Hlúposť, – zašomral opovržlivo a siahol popukanými prstami po ďalších motýlích krídlach.

–  Všetko je márnosť. – pomyslela si ruža. – Mala by som sa uspokojiť s tým, čo mi dáva vietor a byť vďačná za jeho starostlivosť.

Do istej miery mala pravdu, pretože vietor mohol dať iba to, čo mal. Rástla a mocnela, prútik sa tiahol k oblohe, premieňal sa na rozochvený ker. Jedného dňa pocítila, že sa v jej konárikoch prebúdza čosi prastaré.

–  Kvitnem! – povedala si nadšene! – Aj drsná starostlivosť vetra vie zobudiť kvet lásky!

Neboli to však prebudené puky, ale tŕne. Vyrazili z konárikov, čoraz pichľavejšie a drsnejšie.

–  Ach, nie,- chcela šepnúť ruža, ale vietor jej slová rozohnal.

–  Teraz si tým, čím ja! – pochválil ju. – Priniesla si plody mojej starostlivosti.

–  Aký nádherný šípový ker! – hovorili ľudia, čo išli okolo záhrady.

Jeden z konárov prevísal ponad plot. Zeleň listov bola taká svieža, že zlákala malé dievčatko. Siahlo na konár svojou rúčkou. Z jeho malíčka spadla na zem kvapka krvi.

–  Predsa len kvitnem! – potešila sa ruža. – Aký krásny je môj kvet… Purpurový ako západ slnka.

Neskrývané nadšenie v jej hlase začula kvapka rosy.

–  To nie je kvet… – povedala. – Otvor sa mi a ja ti dám, po čom túžiš.

Ruža na chvíľu zaváhala. Ako však možno odolať nežnej kvapke rosy?

–  Vstúp! – otvorila jej srdce.

Všetko sa v nej prebudilo. Dávne sny dostali konkrétnu podobu. Už vedela, čo je neha, akú príchuť má láska. Veď rosa mala tie najjemnejšie dotyky, teplé a nežné ako zafírový vánok. Vedela siahnuť na najspodnejšie hladiny jej krvi, tam, kam sa vietor nikdy nedostal.

–  Milujem ťa, – šepkala po nociach, kým zblúdená kvapka krvi blúdila v jej žilách, – milujem ťa! – volala vášnivo, keď cítila, že v nej prúdi sladká a nežná sila ako gejzír, čo nečakane vytryskne uprostred púšte. – Milujem ťa! – volala premožene, keď na jej konároch rozkvitol prvý kvet.

Začiatkom leta kráčali okolo záhrady opäť tí istí ľudia.

–  Šípový ker! – zvolalo malé dievčatko, no neodvážilo sa ho dotknúť, pretože pamätalo na ostré tŕne, čo ho dopichali.

–  A ako krásne kvitne! – dodal obdivne otec rodiny.

Keď ľudia zmizli v záhybe cesty, rosa sa sklonila nad okvetie. Chcela pobozkať dielo svojich dotykov. V tej chvíli sa prebudil vietor. Uvidel nehu kvetov, bezbrannosť letnej lásky.

– Vymenila si bezpečie mojej blízkosti za krátky čas kvitnutia. – zakrúžil nahnevane nad ružou. – Už nepatríme k sebe.

Jediným krátkym závanom zmietol rozkvitnuté lupene, aj kvapku rosy, schúlenú v nich.

–  Najprv som mala tak veľa a teraz nemám nič. – vzdychla si ruža smutne, keď sa do nej zahryzli ostré zúbky jesene.

Nebolo vetra, čo by ju chránil pred návalmi studených dažďov! Nebolo ani rosy, čo by jej šepotala vášnivé, tiché slová, aby v ich opojení zabudla na zimu a chlad.

–  Už nikdy nerozkvitnem! – plakala a jej slzy za mrazivých nocí tuhli na zľadovatené kryštáliky.

No v hĺbke duše neoplakávala len zničený plod letnej lásky, ale i stratené bezpečie jarných prebúdzaní.

–  Obaja boli pre mňa všetkým! – spoznala napokon. – Vietor aj rosa. Bez rosy by som nemohla kvitnúť, ale bez vetra by som kvet svojej lásky neuniesla. Vietor ma spravil silnou a rosa krásnou. Ako len bez nich budem žiť?

–  Zabudla si na niečo veľmi dôležité! – odvetilo jej slnko, ktoré sa po celý čas starostlivo pozeralo na ňu. – Nechaj ma vstúpiť do seba. Spoznáš, že sila a krása nie sú všetko.

Bola to iná láska ako pri kvapke rosy. Chýbali jej kvitnúce kvety vášne, priesvitné gejzíry horúcich letných dotykov. Bola to iná láska – hlbšia a láskavejšia. Zaplavovala ju celú, až do najtajnejších hlbín jej stuhnutej krvi. V tom láskavom a teplom objatí čas plynul tak rýchle, že ruža ani nezbadala, čo nového sa deje.

Jedného jesenného dňa opäť išli okolo záhrady ľudia.

–  Pozrite sa, ruža! – zvolalo malé dievčatko.

–  To je tá, čo ťa na jar popichala! – varovala ho matka.

–  To je tá, čo v lete tak krásne kvitla! – spomenul si otec.

–  Nie, to nie je tá istá ruža! – odporovalo dieťa. – Táto je predsa plná šípok.

Opatrne siahlo rukou medzi tŕne a odtrhlo si prvý plod.

Vtedy ruža pochopila, že slnko jej dalo viac než vietor a rosa. Že spojilo silu jari a nehu leta do krásneho plodu jesene. V očiach sa jej zajagali slzy vďačnosti:

–  Obdarovalo si ma, slnko… Darovalo si mi teplo a jas!

–  Dám ti ešte viac. Dám ti vietor aj rosu. Patria do tvojho života. Zapamätaj si však, že v tvojom srdci smiem kraľovať len ja.

Ruža mlčky zavrela oči na znak súhlasu. Slnko ju pobozkalo na viečka.

Tak ju našiel vietor.

Tak ju našla aj kvapka rosy, ktorá sa koncom jari sklonila opäť nad okvetie.

No napriek kvitnúcim kvetom a mocným konárom ruža vedela, že ten pravý čas lásky príde až vtedy, keď ju pobozká slnko na viečka a zapečatí si ju pre seba.

Len potom odovzdá ľuďom to neobmedzené a nekonečné teplo, čo nie je ohraničené časom, čo svieti každému srdcu a hreje každú premrznutú dlaň, aj keď len šálkou šípkového čaju!