Rozprávkarka2

Písal sa 27 december roku 2007. Z dlhej chvíle som blúdila po googli, keď som zrazu natrafila na jednu z mojich starších rozprávok. Na svojom blogu ju zverejnila Dionea. Možno si niektorí pamätníci spomenú aj na niektoré príbehy, ktoré som v tom čase začala publikovať. Odzrkadľoval sa v nich nový vzrušujúci svet blogerov, ktorý som začala spoznávať.

… Ako mi dve rozprávky ušli do blogzinu, no hneď sa odtiaľ vrátili…

… Ako za mnou prišiel pán Andersen…

… Ako ma Malý princ hrešil a ja som plakala…

… Ako som Sygon ukradla jej ,,akože, akože“…

…Ako mi Alwaysov škriatok priniesol do Rozprávkova slniečko…

Rozprávky z blogu. Napokon ich bolo toľko, že som ich dala dohromady a zaniesla vydavateľovi. Poputovali na Ministerstvo kultúry, či skôr žiadosť o grant na ne – a z rozprávania malej Rozprávkarky, ktorá pasie vo virtuále svoje rozprávky, sa zrazu má stať knižka. Ozajstná. V tvrdom prebale a s obrázkami. Grant bol totiž schválený. Pre mňa osobne to znamená, že sú predo mnou dni, aj týždne tvrdej práce. Pôvodne rozprávky boli písané celkom nezávazne, pre blog. Treba ich prebrúsiť, apretovať, prepísať, zhutniť, proste dať do knižnej podoby. A keďže som už vďaka pridelenému grantu časovo ohraničená, načas z nového blogu odídem. Nie celkom, lebo mi k mnohým tunajším ľuďom prirástlo srdce a bude ma pokúšať, aby som aspoň jedným očkom nahliadla, čo sa tu deje. Možno aj hodím nejaký ten komentík, no iste nie tak často ako doteraz. Rozprávky z blogu dostávajú zelenú – teraz je čas pre ne. 

Čo ešte dodať? Hádam len to, že z mnohých blogerov, ktorých som spoznala, sa tak stanú rozprávkové bytosti… A celkom na záver ešte jednu z rozprávok, ktoré nájdete (dúfam, že najneskôr na Vianoce) v novej knižke.

AKO MI ALWAYSOV ŠKRIATOK PRINIESOL DO ROZPRÁVKOVA SLNIEČKO

(ukážka z knihy Rozprávky z blogu)

Hm, hm, hm, – ako začať? Nuž hádam tými daždivými dňami, ktoré v Rozprávkove zavládli.  Obloha iba smoklila a prelievala slzy, prikrývala sa huňatou perinou sivých oblakov. A ten vietor – veru, veru, hoci som mala zatvorené okná, cítila som jeho výsmešné hvízdanie až v kostiach. Nuž a keď obloha smoklí a vietor za oknami vystrája, tak sa moje rozprávky boja. Schovávajú sa od strachu do vankúšov. Aj som ich čičíkala, len nech vydržia, že slniečko raz určite vyjde.

     ,,Kedy?“ opýtali sa ma.

     ,,Čo ja viem?“ zadumala som sa. ,,Možno o deň, možno o dva.“

     Prešli však nielen dva, ale aj tri, ba dokonca aj štyri dni, a slniečka nikde. Vtedy to už začalo škrieť aj mňa.

     ,,Nooo….“ hovorím svojim rozprávkam. ,,Chcelo by to niečo urobiť. Veď tu nemôžeme zostať takto zatvorení.“

     ,,A čo také by bolo treba urobiť?“ pýtajú sa.

     ,,Pohľadať niekoho, kto by nám pomohol. Lenže to by sa musel nájsť niekto, kto by sa vybral do sveta.“

      Našli sa. Hneď traja. Popoluškine holúbky. Že oni vedia, kam majú ísť. Keď som sa ich pýtala kam, nechceli  prezradiť. Ale že sa dopočuli o niekom, kto stráži dúhu. A kde je dúha, tam je aj slniečko. Chcela som vedieť, kto to je. Vraj – nepovedia. No je to niekto, kto zatiaľ medzi mojimi rozprávkami chýba. Nuž veru, bola som veľmi zvedavá. Tak som im radšej otvorila okno, nech letia do šíreho sveta a dovedú tú tajomnú rozprávkovú postavu. Vrátili sa o dva dni. Zleteli na podobločnicu a ťukajú mi na sklo: už sme tu… Prizriem sa im bližšie – a čo nevidím. Prostrednému holúbkovi, čo bol biely ako lupne sedmokrásky, sedelo medzi krídlami chlápätko. Také nič. Celkom maličké. Menšie ako Janko Hraško. Otvorila som okno a vpustila holúbky dnu. Dva sivé zleteli na dlážku, ten biely na moje rameno.

     ,,Koho si mi to priniesol?“ pýtam sa ho.

     ,,To je Leprechaun, dúhový  škriatok z Írska.“ vraví holúbok. ,,Posiela ti ho Always, tvoj kamarát z blogu.“

     ,,No tak ukáž, čo dokážeš!“ hovorím škriatkovi.

     ,,Najprv ťa musím vyskúšať.“ vraví mi Leprechaun. ,,Mám košík plný zlatých mincí. Čo chceš, ten košík, alebo dúhu?“

     ,,Jasnačka, že dúhu.“ odpovedám mu. ,,Košík si nechaj, zlaté mince sa teraz nenosia.“

      Škriatok sa spokojne usmial. Zohol sa a kdesi z vnútra svojho kabátika vytiahol taký malý stočený koberec. Hodil ho smerom k oknu, ktorým som pred chvíľou vpustila holúbky dnu (a našťastie som ho zabudla zatvoriť). Koberec sa rozvinul a hneď sa z neho stala prekrásna žiarivá dúha.

     Bolo to presne tak, ako vraveli holúbky. Tam kde je dúha, je aj slniečko. O chvíľu sa zatrblietalo, zasvietilo, prežiarilo kvapky dažďa, čo vytrvalo padali celých sedem dní. Moje rozprávky hneď začali ujúkať a tancovať. Svorne sa dohodli, že írsky škriatok Leprechaun sa stane čestným občanom Rozprávkova. Dokonca ho chceli pasovať za kráľa.

      A tak je nám všetkým teraz veselo. Rozprávky ujúkajú a spievajú, tancujú s Leprechaunom uprostred Chalúpky. Len ja držím jazyk za zubami. Keď mi totiž Leprechaun núkal košík so zlatými mincami, povedala som mu len polovičku z toho, čo som mala na mysli. Iste si pamätáte: Košík si nechaj, zlaté mince sa nenosia. Tá nedopovedaná, druhá časť vety bola: teraz sú v kurze kreditky…

:-)

Majte sa mi tu zatiaľ všetci pekne. 

Dovidenia v Rozprávkach z blogu, priatelia.