Rozprávkarka2

Dostala som mailom zaujímavú informáciu od jedného z mojich priateľov, inak univerzitného profesora, že vraj sa cirkevní predstavitelia v poslednom čase často sťažujú na dekresťanizáciu spoločnosti.

Je to zvláštna predstava, pretože človek bol zvyknutý na opačný proces. Aj v škole sme sa učili o postupnej kristianizácii Európy, trvajúcej niekoľko storočí. Na našom území je symbolom tohto javu misia Konštantína a Metoda, ktorí nám priniesli nové písmo.

Priniesli ho s úmyslom, aby v pohanských krajinách šírili evanjelium. Môžeme teda povedať, že písmom sa začala kristianizácia spoločnosti – a paradoxne písmom, respektíve informačnou revolúciou – sa začala aj dekresťanizácia.

V počiatkoch kresťanstva spoločné božie stánky zohrali významnú úlohu. Neboli totiž iba náboženským centrom  ale aj spravodajským. Kňaz, ktorý kázal, bol často jediný, kto vedel čítať a písať.  Mohol tvarovať informácie podľa svojich vlastných predstáv, bez toho, aby sa bál konfrontácie.  Bežní ľudia bez znalosti písma a bez možnosti cestovať (a tak získavať nové poznatky) bezvýhradne prijímali to, čo hovoril. Manipulácia s ľudským vedomím bola jednoduchá a ľahká.

Zlom nastal vtedy, keď Guttemmberg  vynašiel kníhtlač a písmo sa začalo šíriť – najprv medzi obchodnú vrstvy, neskôr sa ho naučil aj jednoduchý ľud.

A dnes?

Kostoly ešte stále stoja, tak ako to bolo za čias Cyrila a Metoda. Aj ľudia do nich chodia. Vypočujú si kázeň. Cítia ku kňazovi podobnú úctu, ako ich otcovia – majú to proste v génoch, vštepené stáročiami.

Potom však prídu domov, vezmú  do rúk noviny, zapnú televízor, rádio, počítač – a konfrontujú. Slovo cirkvi už nie je konečné. A je konfrontovateľné.

Písmom sa začala kristianizácia Európy. Informačnou revolúciou sa začala jej dekresťanizácia. 

Otázka je, ako sa k tomuto faktu stavia samotná cirkev. Ľudia totiž majú možnosť dozvedieť sa ďaleko viac, než ona sama pripúšťa a chce. Na povrch sa dostávajú poznatky, ktoré boli po celé storočia utajené – a šíria sa rýchlosťou blesku, myšlienky. Žiaľ, pravda je taká, že cirkev sa ešte stále správa ako zvrchovaný pán informácií, ktorý má moc disponovať s nimi podľa vlasnej vôle a vlastného výkladu. Ku korektnému dialogu málokedy dôjde, pretože sa stavia do pozície silnejšieho a múdrejšieho.

Dnešná generácia však nevyrastá v kostoloch, ale pri počítačoch. Je naučená na absolutnu virtuálnu slobodu a nemá zábrany načrieť do hodičoho, ani do toho, čo cirkev považuje za svoje zakázané územie, za svoje tabu.

V konfrontáciach medzi cirkvou a virtuálnou generáciou má však cirkev predsa len trochu navrch. Sú za ňou totiž stáročia neúnavnej, trpezlivej mravenčej práce so slovom a písmom, ktoré bolo jej každodenným chlebom, kým virtuálna generácia má slovo a písmo iba ako jednu zo súčiastok virtuálnych možností. Preto pri debatách zvyčajne skôr stráca argumenty ako cirkev, ktorá je na argumentovanie vyškolená stáročnou tradíciou, ale aj vlastným školstvom.

Ani majstrovská zručnosť argumentácie, ktorú predstavitelia cirkvi používajú, však procesu dekresťanizácie nezabraňuje. Informácia totiž už nenadobudla iba podobu slova, ale aj zvuku, obrazu. Pravda je síce stále iba jedna, no obohacuje sa o nové rozmery.

Možno to skončí tak,  ako kedysi s pohanstvom našich slovanských prapredkov. Nová viera ho síce naoko celkom vytlačila, no predsa zostalo, skryté pod povrchom vecí, v prísloviach, porekadlách, zvykoch.

Myslieť si, že kresťanstvo raz zanikne, je asi trúfalé. Môže sa tak však stať, ak sa cirkev nedokáže prispôsobiť informačnej revolucii a prestane ju vnímať ako niečo, čo ju ničí, respektíve pretvára jej hodnoty.