Rozprávkarka2

Červené lodičky, nad nimi štíhle kotníčky.

Mačacia dlažba ticho pradie

Rytmus do topánkovej pesničky.

Klopky, klop, klopy. To klopkanie je všade.

Červené lodičky klebetia s čerňou chodníka.

Nezbedné reči, čo je nad kotníkom.

A ešte vyššie, tam, kde sa kabát stehien dotýka.

Klebetenie sa končí otáznikom.

Červené lodičky sú očividne potvory,

Len tak si kráčajú, tam kde sa dúha mostí,

Klopkajú, skackajú, čakajú, kto im otvorí,

Zvádzajú jar na nemravnosti.

Len tak si cupkajú, nechajú sa viesť cestičkou,

Tou istou, po ktorej práve idem aj ja.

Nakazená tou topánkovou pesničkou,

Pozerám sa, či moje nohy taktiež niečo taja.

Vysoké opätky? Kdeže… Len pevné nízke  topane,

a cesty – necesty, tam kde je divo, snivo.

Kde nie sú chodníky, kde je len blato, túlanie…

Sú také ako ja. Sú také, ako život.