Rozprávkarka2

Každý, kto sa odhodlá pravidelne publikovať vo virtuálnom priestore, našije na seba riadnu búdu. Či chce či nechce, je súčasťou nejakého blogoviska. Z blogera sa tak stáva verejná osoba, ktorá prepiera svoje myslenie pred celým , (treba podotknúť, že virtuálnym) svetom. Bloger sa vezie na trochu inej koľaji ako novinár. Ten je za svoju prácu platený a spätná väzba k nemu trvá dlhšie. Čitatelia sú občas aj pohodlní, na papier sa im nechce písať, kým ťuknúť komentár do blogu je ľahké, niekedy sa slová tlačia samé z hlavy, jednoducho sa len tak vystrelia – a už si trónia pod článkom.

Vyskúšala som oboje – blogovanie aj novinárčinu.

Mám totiž písmená vrodené v krvi, ako iní chorobu, či úchylku! J J J Písala som už o všetkom – od poézie počnúc, cez rozprávky, príbehy, články z histórie, aj politiky, pear články, fejtóny, úvahy, srandičky, ba aj slzavé údolia. Len dvom témam som sa poctivo vyhýbala – svojej rodine (tá je moje tabu) – a futbalu!

Prišiel na psa mráz –  a ja som bola postavená pred skúšku, či zvládnem aj toto.

A čoby nie, stavila som sa sama so sebou, neexistuje písmenkové územie, do ktorého by som nevkročila. Nuž a preto som sa dnes rozhodla písať o futbale a o svojej rodine.

Začalo sa to tým, že som mama.

Taká obyčajná, aj keď  moja dcéra si myslí, že nie normálna!

Nuž, Rozprávkarky zvyčajne bývajú mamy – všetkým rozprávočkám, ktoré  behajú v knihách medzi riadkami. Lenže ja som – ako som už povedala – aj obyčajná mama. A mám takú istú hubatú potvoru ako som ja – zdedila po mne nielen vizáž, ale aj schopnosť všetko slovne ošacovať.  Volá sa Slávka. Moja milá Slávka si našla priateľa. Ten sa pre zmenu volá Janko. A možno to bolo aj naopak, že on si našiel ju. Nech to bolo tak či onak, prevrátilo to môj rodinný život naruby, teda aspoň v nedeľu, keď k nám Janko chodieva na návštevu.

Je totiž futbalový nadšenec, čo znamená, že si všetci  sadneme na pohovku v obývačke a pozeráme sa na futbalový zápas (ak nejaký je). Najradšej taký, kde hrá Žilina, lebo my sme Žilinčané a fandíme našim chlapcom.

Posledná veta dokazuje jednu závažnú skutočnosť: tie futbalové zápasy musím pozerať  aj ja. Dostala som to príkazom od mladých, vraj nech nie som futbalový  hotentot. Ten príkaz zašiel ešte ďalej – mal dva body, A a B. Bod A som splnila sedením v obývačke na sedačke pred televízorom a pokrikovaním, choď, choď!, čo máš drevené nohy?, chlapci, do toho!, góóoóóóóól! (to iba vtedy, keď bol dôvod). Bod B však bolo ťažšie splniť. Mojej minirodinke sa totiž neľúbilo, že som futbalový analfabet.  Tak sa stalo to, že ja, duša poetická, naslovovzatá básničkárka a rozprávkarka, som si musela preštudovať niečo o futbale. Pár dní ma mučila predstava nahromadených kníh o športe, dokonca sa mi o tom aj snívalo. Nuž ale našlo sa omnoho jednoduchšie riešenie. Webova stránka, ktorá vraj vyplní futbalové medzery v mojom všeobecnom vzdelaní.

Odhodlala som sa. Odťukla som si ju a naberám športového ducha. Veď sa blížia MS vo futbale 2010. A to znamená, že na pár dní bude televízna obrazovka patriť iba im. Už si viem predstaviť to hulákanie v našej obývačke. Ako tam budeme sedieť vedľa seba – nefalšované ľudské vrabce! Apropo, priznávam, keby niet Slávkinho Janka, iste by som sa odtiaľ snažila utiecť, zavrieť sa do svojej pracovne a radšej šmírovať po blogoch. Ale poznám svojich a viem, že mi to tento krát nedovolia. Nuž radšej idem vopred študovať tú stránku, aby som potom pri majstrovstvách naozaj nevyzerala ako futbalový analfabet!