Rozprávkarka2

Končila sa noc a líška bola unavená. Od okamihu, keď na oblohu vyplával tenký kosáčik mesiaca, až po chvíľu, kedy sa stratil v ranných hmlách, sedela s hlavou vyvrátenou k trblietavému nebu. Hľadala hviezdu Malého princa. Nájsť jednu hviezdu medzi tisícami iných je ťažké. No líška mala dobrý kompas: svoje srdce. Keď ju objavila, spokojne sa usmiala. Možno aj preto, že na ňu hviezda láskavo žmurkla. A keďže bdela celú noc, ľahla si do trávy, že si odpočinie. Zavrela oči a chcela spať.

Do prichádzajúceho spánku jej z ničoho nič zaznel hlas.

,,Všimla si si, načo sa tie hviezdy podobajú?“

,,Nie,“ zamrmlala rozospato, nerozmýšľajúc o tom, s kým sa to vlastne rozpráva.

A keby rozmýšľala, možno by prišla na to, že je to tráva, na ktorej spočívalo jej ľavé ucho.

,,Predsa na reťaz…“ odpovedala jej tráva. ,,Každá hviezda je ako také ohnivko. A tá, po ktorej tak veľmi túžiš, je obojok. Pripúta ťa k sebe. Stratíš svoju slobodu. Mala by si sa jej vzdať a prestať o nej snívať.“

Až vtedy sa líška spamätala. Prekvapene zdvihla hlavu a s údivom sa opýtala trávy:

,,Ako to, že vieš rozprávať? Čo si vševediaca?“

,,Nielen vševediaca, ale aj vševidiaca. Vidím tvoje sny.“

,,Ale to sa predsa nesmie. Moje sny sú len moje! Ako k tomu prídem, aby si mi do nich iba tak nazerala?“

,,Nám trávam je to dané,“ zašumeli steblá ľahko. ,,Vieme rozoznať, ktoré sny liečia, a ktoré nie.“

,,A moje sny? Aké sú?“

,,Zlé…“

,,Prečo?“

,,Pretože snívaš o reťazi z hviezd. O niečom, čo ťa spútava. Čo nie je tvoje. Čo nosíš na srdci ako obojok. Kým takto snívaš, budeš nešťastná. Plná túžby. Nauč sa snívať inak.“

,,Ako sa učí snívať inak?“

,,Jednoducho… Prestaň sa dívať na hviezdy a pozeraj sa na zem.“

Líška chvíľku rozmýšľala nad jej slovami. No potom si povedala, že to skúsi. Zahľadela sa na svet okolo seba. Zbadala to, čo predtým nie: ťažké klasy dozrievajúcej pšenice, teplú farbu zeme, korene vinnej revy, skrútené do zvláštnych ornamentov. Zrak sa jej začal zaplavovať úžasom.

Kým sa jej oči pozerali na všetku tú krásu naokolo, bolo spokojná a šťastná. Vzduch voňal jarnou riekou, ovzdušie pretínalo šumenie vtáčích krídiel. No keď prišiel večer, a s ním tma, ktorá všetko skryla, opäť sa zahľadela na hviezdy. A jej srdce opäť spútala neviditeľná reťaz. Pocítila smútok za tým, čo odišlo, čo stratila.

Odvtedy to tak robí deň čo deň. Keď sa nad horizontom objaví ranné slnko, teší sa z krás, čo jej život dal. No keď sa zotmie, hľadá hviezdu Malého princa…

,,Cítim sa strašne stratená…“ šepká.

Spútaná neviditeľnou reťazou nepočuje, čo jej na to odpovedá tráva:

,,Nie si stratená. Práve naopak. Našla si sa. Našla si celý svet. Našla si klasy, vínnu revu, voňavý vzduch, vtáčie krídla. Stali sa tvojimi priateľmi. Môžeš k ním slobodne prísť, kedy chceš. Aj odísť môžeš, kedy chceš. Neuzavreli ťa do ohrádky, tak ako Malý princ svoju ružu. On má len ju. Ty máš to všetko okolo seba. Líštička, veď je to presne naopak. Stratený je on, lebo všetko obetoval. Možno si myslí, že je slobodný. Ale povedz, môže sa niekto naozaj cítiť slobodne, keď sám seba zatvára do ohrád?“

Tak šepká tráva… A kto vie, možno ju líštička počuje, aj keď sa zdá, že nie.

Balada o starcovi tu: