Z predchádzajúceho dielu sa dá usudzovať, že sa zo slovenskej histórie vytratili nielen dve celé storočia (10 a 11) ale aj jeden veľký národ, žijúci v rozvinutom hospodárskom systéme. Tak, ako sme od bitky pri Braslavovom hradisku v roku 906 začali udalosti priraďovať k dejinám Uhorska, tak sme kmeňový zväzok Seléncov prenechali Poliakom. Pravda je ale taká, že žili aj na našom území. Mali prirodzenú hranicu, ktorá ich oddeľovala od vojenských náporov Uhrov: Váh a pohorie Javorníkov. Nespoľahli sa však iba na prírodu. Vybudovali nad Váhom sieť strážnych hradísk, (podľa slovenského historika Richarda Marsinu ich bolo až deväť), najväčšie z nich sa vypína na Ostrom Vrchu v Divine. Poukazuje to na to, že si uvedomovali nebezpečenstvo, ktoré Uhri predstavovali. Silenia (týmto menom označuje územie Seléncov Thietmar z Merseburgu a budeme ho tak volať aj my) však bola lákavým sústom aj pre iných. Rovnako si na ňu robili zálusk české, ako aj poľské kniežatá.
Pozrime sa na významnejších panovníkov, ktorí vládli v 10. storočí v Čechách. Podľa Kosmasa to boli: Bořivoj, Spytihnev, Vratislav, Václav, Boleslav II, Boleslav III. Všetci z rodu Přemyslovcov. V Poľsku sa zas ujíma moci rod Piastovcov. Piastovska legenda je dosť podobná přemyslovskej. Tiež je tam zakladateľom rodu chudobný oráč, Chvoštisko. Má dvoch synov. Jeden z nich, Piast, sa vzoprie krutému vládcovi Poľanov – Popielovi a stane sa kniežaťom. Jeho nasledovníkmi sú Zemovít, Leško a napokon Meško I. Pri tomto panovníkovi sa zastavíme. Je totiž súčasníkom českého Boleslava II. Obaja panovníci viedli expanzívnu územnú politiku. Museli naraziť na Sileniu, ktorá bola uzavretá medzi nimi ako medzi kliešťami. Taká kvitnúca a hospodársky silná zem však mala svojich panovníkov, svojich vladykov. Skôr, ako sa prepracujeme k ich menám, poďme sa pozrieť na prvky, ktoré boli charakteristické pre život na tomto území. Tým prvým boli snahy českých a poľských panovníkov o pripojenie Silénie k ich vlastným dŕžavám. Druhým boli zápasy miestnych vladykov o udržanie samostatnosti. Tretím záujem franských kresťanských misií o pokrstenie pohanov. V Čechách im už v 9 storočí otvoril dvere Bořivoj I., ktorý sa dal pokrstiť pri jednej zo svojich návštev u Svätopluka v Nitr(av)e. Do Poľska zas pozval kresťanskú misiu knieža Meško I., zrejme so snahou, aby mu nová viera pomohla pri expanzívnej územnej politike. Ako to však vyzeralo v praxi? Veľa nám prezradí príbeh o piatich mníchoch – pustovníkoch, ktorý je zapísaný v Kosmasovej kronike. Tu je:
,, Za čias cisára Henricha, ktorý po Ottovi spravoval rímsku ríšu, žilo v Poľsku šesť mníchov pustovníkov. Benedikt, Matúš, Ján, Izák, Kristín a Barnabáš. Ich obcovanie bolo Bohu milé. Pokrmom im bola zelenina, vypestovaná vlastnými rukami, chlieb mávali zriedkakedy, rybu nikdy, lúšteniny jedli len na Veľkú noc. Pili len čistú vodu. Mäsité jedlo im bolo ohavnosťou a pohľad na ženu prekliatím. Na lôžku mali kameň za podušku a rohož za prikrývku. Raz k ním prišiel knieža Meško, dopočul sa totiž o ich svätom obcovaní a chcel vedieť, ktorému bohu slúžia. Keď spoznal ich veľkú núdzu, dal im mešec naplnený sto hrivnami. Ale oni nevedeli, čo si s peniazmi počať, pretože nikdy nič takého nemali. Celkom ustrnuli, pretože už pol roka spolu nerozprávali, až napokon jeden z nich otvoril ústa a vraví:
,,Poklady zlata a striebra sú osídlom smrti, neotvoria pôvabné miesta raja, ale hrôzyplné miesta pekelných múk v Etne. Preto rýchlo vyvrhnime od seba túto návnadu smrti, potravu zlého, nech sa toto striebro vráti tomu, od koho prišlo.“
Poslali jedného z bratov, Barnabáša, s mešcom za kniežaťom. Ale hneď po jeho odchode prišli k ich príbytku muži z toho kraja. Našli ostatných piatich mníchov, ako v žalmoch vzývajú Boha. Priložili im meče k hrdlám. Zviazali ich a celú noc mučili, až ich nakoniec jeden po druhom sťali mečom. Tak ich hnev pohanov, nepoznajúcich meno skutočného boha, preniesol do nebeského kráľovstva.“
Z tohto vyplýva, že sa v desiatom storočí sa miestne kmene bránili násilnej kristianizácii, ktorú im vnucovali cudzí vládcovia. Nemohli by si to však dovoliť, keby nad sebou nemali ochrannú ruku kohosi, koho považovali za krv zo svojej krvi, za svoje vlastné knieža. Tajomné, neznáme, ukryté v dávno zabudnutých listinách. No zmienka o ňom – a nielen o ňom, ale o celom vladárskom rode, sa predsa len nájde, aj keď ju treba hľadať v rôznych spisoch a kronikách ako ihlu k kope sena.
Začnime Životom Metoda, ktorý napísal svätý Gorazd a kde sa píše:
,,Mal v sebe (Metod) aj prorockú milosť, z ktorých jednu, alebo dve rozpovieme. Pohanské knieža, silné veľmi, sídlilo na Vislách, rúhalo sa kresťanom a znepokojovalo ich. Poslal však k nemu a povedal mu: dobre ti bude, synu, pokrstiť sa zo svojej vôle v svojej krajine, aby ťa zajatého nepokrstili nasilu v krajine cudzej.“
V novších prekladoch sa uvádza ,,sídlilo na Visle“, čo je ale zavádzajúce. Pod Vislou sa chápe iba rieka, pod Vislami celé rozsiahle územie, od Krakowa až po Váh. Prirodzene si položíme otázku: nebol to náhodou Meško I? Nie, ten predsa sám pozval kresťanských mníchov do Krakowa. Mal totiž za manželku Dubravku, zanietenú kresťanku, kvôli ktorej sa vzdal pohanského spôsobu života, opustil svoje ďalšie ženy a dal sa pokrstiť. Neznámym kniežaťom z ,,Visiel“ musel byť teda ktosi iný. Pri spätnom pohľade do poľských dejín zisťujeme, že Piastovci, z ktorých Meško pochádzal, v dobe Metodovo života zďaleka nemali takú moc, ako neskôr. Zdržiavali sa v Hniezdne, ktoré je od Krakowa a Vislianska na míle vzdialené. Bojovali o svoj osud s Pomoranmi a Prusmi. Na Visliansku žil ktosi celkom iný. Stavali tu svoje osady, pásli svoje stáda a plodili deti so svojimi ženami Selénci. Je teda viac než pravdepodobné, že Metod poslal svojich poslov k ich kniežaťu. Metod síce zomrel v roku 885, ale tento dátum však od začiatku desiateho storočia delí iba pätnásť rokov. Metodov pokus o pokrstenie Silénia je jedným z najdôležitejších aktov, ktorý prezrádza, aký silný musel byť vládca Seléncov. Dokázal sa totiž vzoprieť všeobecnému trendu, ktorému podľahli kniežatá Veľkej Moravy a Čiech, kristianizácii.
pokračovanie
Použitá literatúra:
Kosmas: kronika Česká, Gall Anonym: Kronika poľských vojvodcov a kráľov, Anonym: Kronika anonymného notára kráľa Belu, Pramene k dejinám Slovenska, II. diel – Slovensko očami cudzincov, P.G. Dobiš – Od praveku po pád Veľkej Moravy, Miroslav Pecko – Obec Bánova.
Ilustrácia: Gorazd. Pripisuje sa mu autorstvo Metodovho života, nie je to však jednoznačne dokázané. Legenda tiež hovorí, že keď po Metodovej smrti vyhnali Metodových učeníkov z Veľkej Moravy, Naum, Angelár, Kliment a Vavrinec sa vybrali do Bulharska, kde aj pôsobili, Gorazd ale šiel opačným smerom, na sever. Vďaka nemu vraj o niekoľko desaťročí neskôr, po mnohých príkoriach a útrapách, prijalo krst aj Visliansko. Časové obdobie jeho pôsobenia spadá do desiateho storočia a je teda dosť možné, že mal vplyv aj na poľské knieža Meška I. a jeho ženu Dubravku.
rozpravkarka2 Marti, v podstate ...
Martha Bielska Zuzka, a to máš ...
rozpravkarka2 Čokomilka, nuž, ...
rozpravkarka2 Kussik, pravdupovediac,... ...
cokomilka Zdá sa, že dejiny Slovanov... ...
Celá debata | RSS tejto debaty