Rozprávkarka2

Priznávam, že už mi z tohto vysedávania za netom mierne haraší v hlave. Už ktovie koľký deň lovím informácie, mapy, poznámky, mená, náčrty na všetkých možných webových adresách, aké existujú. A nadávam.

Na slovenskú wikipediu. Je deravá ako ementál. Zo základných faktov, ktoré som hľadala k svojmu seriálu ,,Stratené storočie“, som v nej nenašla nič. Viac mi prezradila poľská, česká, nemecká či anglická wikipedia. Mám proste taký pocit, že tí naši susedia – či už bližší alebo vzdialenejší, o nás vedia viac ako my sami. Možno ich zvedavosť prinútila, aby nám viacej nazerali do hrncov. My na svoju vlastnú kašu, ktorú varili naši predkovia, mierne kašleme.

Písané slovo je mojim každodenným chlebíčkom. Niekedy tvrdým, inokedy zas biskupským. Doprajem si zaň čerstvé mlieko od pravých súľovských kráv, ktoré si ,,nadojím“ do flaše v mliečnom automate pred naším Hypertescom. Pár cerálnych žemličiek k tomu – a moja obľúbená maškrtka má zelenú. Niekedy si ,,vypíšem“ aj čosi naviac. Povedzme študentskú pečať. No kým sa slovo stane skutkom, a ožije na papieri, tak musím riadne makať. Niekedy sa cítim ako baník, dolujem, dolujem a aby som čosi vydolovala, musím ísť čoraz hlbšie. Pomohla by mi dáka múdrosť z našej wikipedie…  Wikipedia však na mňa gáni a očividne má beľmo na očiach – najmä pri statiach z našej histórie. Je slepá, nevidiaca a nevediaca.

Tak sa tu potím, nadávam, prehrabávam sa v knižkách, hromžím, listujem, vzrušujem sa, píšem… Potom sa len tak pozriem pred seba, do bielej steny, a pripadám si dosť mimo: reality, dnešného sveta, hokeja, čo práve beží v televízii. A rozmýšľam, či sú všetky spisovateľky také šibnuté ako ja…

:-)  :-) :-)