Rozprávkarka2

Znovu mám roztvorené sklenené dvierka na skrini a vyberám. Papiere, listy, obálky. Maľovanie chalúpky nemá konca kraja… Tentokrát prišla na rad moja pracovňa. Strieborná kráska na mojom stole sa tvári rozpačito, bielo žmurká rozsvietenou obrazovkou, hádam aj trochu žiarli. Dnes na ňu nemám veľa času, aj keď sa sem tam pozerám, čo sa deje na blogoch. Viac ma však ťahá k papierom. Triedim ich, nazerám do nich… Je ich úctyhodná kôpka.

Mám vo zvyku hádzať papiere do jedenj veľkej krabice, s ktorou robím poriadok tak raz za pol roka. V bielobe papierov som zrazu uzrela čosi modré… Malú knižočku. Útlu, tenučkú… Sama neviem, ako sa sem dostala. Možno pri podobnej chvíli, ako teraz. Robila som si poriadok a zároveň som čítala.

Knižočka je v mierne dezolátnom stave. Má rozpadnuté vnútro a zopár listov trčí von. Vôbec sa za to nehanbím. Je to totiž dôkaz, že bola často držaná v rukách a čítaná. Na obale je vtáčik s roztiahnutými krídlami. Nad vtáčikom nápis: Modlitbičky…

Otváram ju… Prvé, čo mi padne do očí, je venovanie: Slávke s pozdravom… Milan Rúfus. A hneď sa mi tlačia do očí slzy… Spomínam si, ako sme túto knižku dostali. Bývala som v Starej Turej a majster Rúfus k nám prišiel na návštevu. Priamo domov. Do malého, trojizbového bytu. Hodinku pred besedou, ktorú som mala moderovať. Neprišiel sám. Došla aj jeho dcérka Zuzka a manželka Magduška. No nielen oni… Spolu s ním vkročila do nášho bytu tá zvláštna atmosféra jeho básní, krehká a nežná, plná vnútornej harmónie. Daroval mojej Slávke svoje Modlitbičky. A napísal jej venovanie…

Veľakrát sme si z nich čítali a spomínali na to, ako sme s majstrom popíjali čaj. Jahodový… Slávka vyrástla a majstra už niet. No tá knižočka, ktorú práve držím v rukách, mi bude navždy pripomínať, ako zazvonil pri dverách nášho bytu.

Tichý, pokorný, ako jeho básne…

Mnohé veci mi neskôr život vzal aj dal. Ale táto chvíľa patrila k jedným z najvzácnejších.