Rozprávkarka2

(Zahrabala som ho pod lieskový ker a nasypala naňho lístie!)

Toto priznanie robím pri plnom vedomí, ochotná znášať všetky dôsledky! Jedinou poľahčujúcou okolnosťou je, že som bola vtedy dieťa. Mala som sedem, možno osem rokov.  Cez letné prázdniny sme  chodievali  na prázdniny  do Šorjakošu.  Kto nevie, kde je Šorjakoš, tak presne na tom mieste, čo má Pán Boh za chrbtom. Niekde pri mŕtvom ramene Dunaja, kde sa rozložité vŕby nakláňajú nad trblietavú hladinu s čiernym, zamatovým odleskom. Veď preto to tam aj miestni volajú Čierna voda. Tetka Marča a ujko Karči tam kraľovali na malom hospodárstve, ktoré pripomínalo stratené kráľovstvo. Ona bola dojičkou kráv a on zas veterinárom, alebo niečím podobným, už som zabudla, ako sa tomu v časoch archaického socializmu vravelo… Hneď na začiatok treba povedať, že ujo Karči  bol zvláštny ľudský druh. Jeho otec slúžil ako kočiš (neskôr šofér) miestnemu zemepánovi, ktorému kedysi patrili všetky lúky, pasienky, záhrady a statky naokolo, dokonca aj tá Čierna voda v Dunaji. Karči od neho zdedil hlbokú úctu ku všetkému, čo rozkazovalo, nadávalo a čertilo sa.  Býval aj s tetkou Marčou v malej kúrii, čo patrila zemepánovi.  Necítil sa v nej byť doma, skôr sa považoval za správcu – a čakal na návrat pánov.

Zhodou okolností, či božou prozreteľnosťou, alebo nejakým iným mávnutím čarodejného prútika sa vtedy stal riaditeľom v miestnom JRD môj otec. V Karčiho očiach hneď postúpil na post zemepána – a tak sa k nemu správal.  Prichystal nám v kúrii dve najkrajšie izby, obývačku a spálňu, kde boli staré, predpotopné postele s vyrezávanými nožičkami a naozajstnými myšami, čo spali na perine. Keď to moja mama videla, hneď sa chcela otočiť na opätku a zutekať odtiaľ… Tetka Marča ju uprosila, len nech zostane, vraj má aj kocúrov, tie myšky zožerú a bude pokoj!  A veru, mali sme odísť, lebo keby sme vzali nohy na ramená a rohy pod pazuchy, nestalo by sa, čo sa stalo.

Na druhý deň  mama s otcom išli do miestnych maštalí, zistiť, či sú kravy dosť produktívne a dávajú toľko mlieka, koľko sa naplánovalo v päťročnici. Mňa a sestru Katku dali na starosť tetke Marči.  Tá nás zas zverila kŕdľu  svojich detí (mala ich tuším sedem) – a nechala nás napospas krásnemu, letnému dňu. Najprv sme sa túlali pri brehoch Dunaja a hrali sa tam na skrývačku. Schovala som sa medzi obrovskými vŕbami, čo sa skláňali nad čiernou hladinou a čakala som, kedy ma niekto nájde. Nenašli ma. Preto som sa vybrala nazad na majer (aha ho, spomenula som si, ako sa prosperujúcemu JRD vravelo za čias zemepánov ). Ani tam nikoho nebolo. Len tetka Marča šľahala v kuchyni bielka na piškótové cesto. Ručnou metličkou, podotýkam, žiaden mixér, žiadna zástrčka v elektrickej zásuvke, z ktorej trčí dlhokánska šnúra. Poslala ma na dvor, vraj sa deti hrajú tam.

Išla som… Najprv po chodníku, potom po trávičke, až kým sa neocitla pri zelenom plote. Otvorím dvierka a kráčam ďalej. Nikde nikoho. Ani živej duše.  A potom sa to stalo. Z ničoho nič, naraz, v jedinom okamihu, kedy človek nevie, čo bolo predtým, čo bude potom, len zrazu pochopí, že sa musí brániť. No po poriadku: najprv zaznel hlasný výkrik mojej sestry Katky!

,,Utekáááááááj…“

Kútikom oka som ju zazrela, hlava jej vytŕčala nad dvierkami svinského chlievu, do ktorého sa ukryla. No nemala som čas uvažovať nad tým, čo tam robí, pretože naozaj na mňa zaútočil. Teda, presnejšie povedané, rozbehol sa ku mne s nazlosteným výrazom v tvári, ktorý dával celému svetu najavo, že tu je pánom on, a že som na jeho výsostnom, pre cudzincov zakázanom území.

Ja som inak skromné a tiché žieňa! A vtedy som vlastne ani žieňaťom nebola, len plaché, hanblivé dieťa. No mám aj stavy, kedy sa vo mne prebúdza staroveký hrdina (možno je vo mne reinkarnovaný Herkules) – a vtedy sa zobudil prvý krát. Vzala som do rúk kameň, čo ležal na zemi – a šmarila som ho do útočníka! Tak mu treba, darebákovi!  Hneď padol, zatrepal nohami – a bolo po ňom.  Opatrne som podišla k nemu, vzala palicu a pichla mu do brucha. Nehýbal sa. Katka vyšla zo svinského chlieva:

,,Ty si ho zabila!“ zhíkla.

Až teraz som sa zľakla,  duša sa mi zošúverila na veľkosť hrášku.

,,Čo s ním urobíme?“ vyjachtala som.

,,Zakopeme ho!“ rozhodla Katka.

Nuž sme ho vzali – ona za nohy, ja pod krkom, a niesli do zadnej časti záhrady, tam, kde pri plote rástli rozložité liesky. Vyhrabali sme palicami jamu, vložili ho do nej a nasypali na neho lístie. A keby sme mali rýle a kopali hlbšie, možno by nikto neprišiel na to, že je tam zahrabaný… Našiel ho Dunčo, psisko jedno nepodarené, čo sa má len tak potulovať po záhrade! Vyhrabal ho, zahryzol sa mu do nohy a privliekol ho až pred tetku Marču. Tá spľasla rukami a zaježiškovala:

,,Ježííííííínku moooj svatý, kto to urobil?!?!?!?!?!?!?!“

Ježiškovala tak nahlas, že sa hneď všetci dozvedeli, aká veľká tragédia sa stala v záhrade. Prvý pribehol môj otec, potom mama, a potom sedem Marčinych detí… Začal sa hľadať vinník. Bola som najmenšia, nikto ma nepodozrieval, navyše som sa skrývala za ostatnými. Vinu na seba vzala moja sestra Katka. Hrdinsky sa priznala k neúmyselnej vražde! Dostala za to trest! Musela toho zabitého kohúta vlastnoručne ošklbať. Večer sme mali z neho polievku. Myslela som si, že nebudem vedieť dať do úst ani jeden hlt, ale, hm, nooooo, bola veľmi dobrá… Tá kohútia polievka, veď čo iné, však?

Tak.

Priznala som sa, vyznala, patrí mi trest za zamlčaný hriech. Už mi ho život dal.

Odvtedy som takú dobrú polievku nejedla…