Rozprávkarka2

Díva sa Jánošíček, chlapčiatko švárne, z neba dole na zem!  Na holom pupku leží, nohami hompáľa a slzy prelieva. Uvidel ho Otec Stvoriteľ a čuduje sa:

,,Čože tak nariekaš, synak?“

,,A čože by som nenariekau,“ vraví šuhajíček. ,,Veď sa len pozri, ako sa vodí mojej Slovači!“

,,Ako, ako…“ hundre si popod nos Vševediaci a neodváži sa dať za ,,ako“ otáznik.  Vyšlo by najavo, že si na chvíľu pospal a nevie, čo sa deje.

,,Nuž tak.“ vysvetľuje mu Jánošíček. ,,Okrádajú tu moju Slovač, bedáč z nej robia, z daní ju derú, tak ako to bolo za môjho pozemského života, tak je to aj za môjho nebeského.“

,,Kde?“ pýta sa Všemohúci, chce napraviť to, čo v spaní zanedbal.

Jánošíček sa naňho pohoršene pozrie a karhavo povie:

,,Nevidíš? Tu… Aj tam… Aj hentam… A tam taktiež.“

,,Nič nevidím!“ vyhovára sa Všemohúci. ,,Len jeden veľký medový motúz.“

,,Veď to… Ten mojej Slovači ťahajú popod fúzy. Sľuby sa sľubujú, no veď počúvaj!“

Všemohúci zaostril sluch a načúva. No potom mávne rukou, akoby odháňal muchu:

,,To je len politika. To si nevšímaj!“

,,Akože nevšímaj…  Jájjjaj, veľká Pani,  tá Politika, aj tebe asi potrela beľmom oči, keď nevidíš, že sa nič nezmenilo. Ba dokonca sa mi zdá, že teraz je ľudkom tam dole ešte horšie, ako kedysi, keď pandúri bičom drali pot z chrbtov.  Však mali dane vtedy, majú dane aj teraz, vtedy robili na pánov, teraz na štátny aparát.“

,,Jánošíček, Jánošíček!“ začína sa hnevať Všemohúci, zdá sa mu totiž, že ten za rebro obesený vidí viac, ako on! ,,To sú len takú všeobecné rečičky! Príklad, ten mi ukáž, potom ti uverím!“

,,Blahoslavení tí, čo veria aj bez príkladu!“ vzdychne si Jánošíček, no potom natiahne ukazovák, aj keď vie, že sa to nepatrí:

,,Kukaj, hentam… Ten muž, čo práve sedí nad papierom.  Doniesla mu ho poštárka. Od exekútora.  Chcú mu zobrať dom, kde býva. Strechu nad hlavou.“

,,Nuž asi niečo vyviedol a teraz ho pristihol spravodlivý súd zákona!“ prieči sa Všemohúci.

,,Vyviedou. Áno. Stratil prácu.“ hovorí mu Jánošíček. ,,Veď vieš, tá kríza… Celosvetová. Dostihla aj jeho. Chceu jej prejsť cez rozum, kríze nepodarenej. Tak začau podnikať.  Darilo sa mu, nedarilo, darilo, nedarilo, ako kedy. A potom sa mu len nedarilo, nedarilo, nedarilo. Pristihla ti ho taká pliaga. Rakovina, hnusoba. Išieu do nemocnice. Bou šťastný, že ušieu zubatej z lopaty.  Zabudou však zaplatiť odvody. Ba čo, zabudou, nemau z čoho, keď bou taký chorý… Firma mu stála ako zaťatá krava. Pýtau si nemocenské, nedostau ho. Že vraj nemá zaplatené odvody. Tak sa liečiu pol roka. Na svoje vlastné trovy. Veď kto by vládau robiť s rakovinkou?  Eurášiky mu odfúklo a konto bouo prázdne. No ale že v ňom prúdila moja krv, tak sa tej hnusnej rakovine nedau. Ani Psote, ani Biede. Statočne sa s nimi klbčil až kým sa nepostavil na nohy.“

,,A bol tam jeden zvonec, čo stratila krava na paši, a bol tam hneď aj koniec!“  chcel zakončiť debatu Všemohúci.

,,Žiaden zvonec, žiaden koniec!“ vrtí hlavou Jánošíček. ,,Zabudol si na Politiku a pánov, čo stále derú chudákov z kože. Nuž na toho, čo ušieu zubatej z lopaty, tiež došlo, aby zaplatiu. Sociálnej poisťovni,  veď bou živnostník. Ale ako mau platiť, keď ležau v nemocnici? A liečiu sa na vlastné trovy?  A ďalej už vieš…   Dostau list. Od exekútora. Vraj mu prídu zexeeeekuvovať chalupu, ak nezaplatí, čo má. Tak teraz robí ako blázon, kašle na rakovinku, na zdravie, aj na seba.  Pot sa mu leje z tela, aj z duše. No čoby taký biedny slovenský človiečik neobetoval, aby jeho deti mali strechu nad hlavou a aby im ktosi nevysťahovau posteľ pod šíre nebo?“  

,,Ach, ach, jaj, jaj, zle je, zle je…“ vzdychá Všemohúci.

,,Veru, veru, zle…“ prikyvuje Jánošík. ,,Asi je čas, aby som sa zas narodiu a išieu tam dole porobiť poriadok.“

,,A nebojíš sa, že ťa tam ktosi znovu obesí za rebro?“

,,Bojím, bojím, čoby som sa nebáu!“ priznáva sa šuhajíček. ,,Ale snáď budú mať ľudia viac rozumu, ako za mojich čias a nedovolia drábom, aby si sadli ku korytám. Lebo keď áno, tak si tá Slovač zaslúži, aby ju večne drali z kože!“