Rozprávkarka2

Priznám sa, že som chcela tráviť čas inak – písaním poviedky. Tá je vlastne narýchlo spichnutá a možno by bola aj celkom hotová, keby ma ten potvorský škriatok škriatkovský neprinútil pozrieť sa na blog. Hneď prvý článok, čo vidím – o Igorovi Matovičovi!

Nuž, zaplakala som! Od smiechu, aj od žiaľu. Na Slovensku je to tak. Jeden povie to, druhý ono a hneď urobíme z blondiaka čierneho a z muchy vola. Najviac ma irituje, keď čítam niečo o niekom, koho poznám – a keď to, čo čítam, sú samé kydy. Nuž dobre. Stane sa. Zlodej je zlodej a ak niekto kradne, treba zakričať: chyťte ho. Ale keď robia zlodeja zo slušného človeka, tak to ma vie naštvať.

Ja nie som na politiku. Aspoň nie na tú veľkú. Som celkom normálny človiečik. Obyčajný človek, ktorý sa živí písaním.

Mojou politikou je mať dobre zamestnanie, šéfa, čo ma vie ohodnotiť, ktorý má ku mne ľudský prístup, ktorý vie zariadiť firemnú dovolenku pre všetkých svojich zamestnancov, ktorý im na ňu prispeje a sranduje s nimi na pláži. Ktorý vie, čo je kvalitná práca, kvalitná rodina, aj kvalitné zamestnanecké vzťahy.

Zhodou okolností takého šéfa mám.

Je ním Igor Matovič, najväčší srandista, akého poznám.

Takže, ak niekto naňho kydá, pozor: minimálne tí zamestnanci, čo včera v noci s ním cestovali z Chorvátska na Slovensko v jednom autobuse, zaňho dajú ruku do ohňa. Bol totiž jedným z nás, takým istým obyčajným človiečikom, ako sme my, nenatriasal sa v drahom aute, neletel lietadlom, netváril sa, že je čosi viac.

Za takú politiku, akú on vedie voči svojej firme a zamestnancom, som všetkými desiatimi. Je to pre mňa dostatočná legitimácia, že ešte má svedomie, aj zdravú mieru úsudku.

Igorko, až Ťa budú biť, daj vedieť, je tu pár takých, čo nadstavia chrbát!