Rozprávkarka2

predchádzajúca časť 

,, Raz proste neprišiel.“ – povedala tíško Maja. ,, V jeden rok. Čakala som ho, aj otec s mamou. Dlho, celé leto. Až potom sme sa dozvedeli, že ho nepustili cez hranice. Miesto neho prišla len veľká obálka. Tri veľké fotografie. Tie, ktoré visia na stene vo vašej izbe. A pár riadkov k nim. Vraj do Československa  vtrhli vojská Varšavskej zmluvy a hranice  sú uzavreté.“ 

,,Ach… „ vzdychla som si prekvapene. ,,Takže 68 rok…“

,,Áno, 68 rok. To najhoršie nás však len čakalo. Keď tie fotografie prišli, neboli sme doma samy. Matku navštívilo pár žien z Brely, chceli nejaký vzor na háčkovanie, alebo čosi podobné, už neviem. Otec pred nimi vytiahol tie fotografie. Netušil, čo je na nich. Viete si predstaviť jeho úžas. A pohoršenie tých žien. Odvtedy som mala povesť skazeného dievčaťa.“

,,Skazenú povesť sa nedá len tak ľahko napraviť.“ súhlasila som. ,,Ale čas je zázračný ránhojič, dokáže aj to.“

,,Nedalo sa, aspoň mňa nevyliečil. O dva mesiace som zostala tehotná.“

,,A to už zas ako?“ začudovala som sa. ,,Veď fotograf neprišiel, nemohol, hranice boli uzavreté.“

,,On neprišiel, prišli iní. Rakúšania. Jeden z nich ma znásilnil. Vďaka tej povesti skazeného dievčaťa. Na tej istej skale, kde ma môj fotograf fotil. Keď sa to otec dozvedel, dostal infarkt. Zabilo ho to.“

,,Preto ste odišli do Rijeky…“  nebola to otázka, ale skonštatovanie. Už mi bolo všetko jasné. Príbeh sa vyčistil, vyplavil na povrch.

,,Preto.“ prikývla Maja. ,, Bývala som tam dvadsaťpäť rokov. Vydala som sa, pracovala som v nemocnici. Sem som sa vrátila, až keď mi zomrel muž, ako počestná vdova s dvoma deťmi. Viete, tie zvyky a morálka u nás pretrávajú dodnes, aj keď sa tu dnes promenádujú takmer nahé turistky v tenučkých binkinách a na pláži vidíte kadečo. No v našich ženách, domácich, je stále zakorenená, plachosť, uhýbanie, ostražitosť. Tak, ako to bolo za čias našich prababičiek, ktoré si museli strážiť česť pred Turkami a radšej sa zabili, akoby mali o ňu prísť. To v našich ženách zostalo. Preto bola moja hanba taká veľká.“

,,Potom je odvaha, že ste tie fotky zavesili na stenu…“ povedala som s  obdivom.

,,Možno je. Ale už mi na takých veciach dávno nezáleží. Priveľa som stratila.“

,,A fotograf? Stretli ste ho ešte niekedy?“

,,Áno… Pred niekoľkými rokmi. Ale už to nebol on. Ani ja som nebola tým mladučkým, pobožným dievčaťom. Ani dom už nebol chyžou s jednou izbou, ale tým, čím je dnes. Rozmáhajúcim sa penziónom so štyridsaťročnou rodinnou tradíciou. Už som nebola jeho Majou, ale pani domácou. Ubytoval sa na dva dni. Zaplatil a na rozlúčku mi nechal ďalšie fotografie. Odvtedy som ho nevidela.“

,,Môžem si ich pozrieť?“

,,Pravdaže. Sú v apartmáne na druhom poschodí.“

Pani  Maja zažala svetlo na schodoch, čo viedli hore. Gestom mi ukázala, kadiaľ ísť. Potom sa usmiala úsmevom Mony Lizy a zmizla v na dolnom schodišti.

Vstúpila som do apartmánu. Bol zariadený podobne ako moja izba – v starodávnom štýle, pripomínajúcom obdobie spred dvesto rokov: mohutný nábytok, obrovské vázy, textilné tapety s podivuhodnými ornamentmi , vo vitríne kryštál, pár tkaných tapisérií. A potom obrazy. Plno obrazov. Fotografie v starých rámoch. Umelecké akty mladučkého dievčaťa. Čierno biely svet lásky – nežný aj tragický zároveň. Maja na skale. Maja v zálive. Maja osvetlená bleskami. Maja v záplave oleandrov. Maja s hlavou vyvrátenou dozadu. Maja s rukami na prsiach. Maja s kvapkami vody na chrbte. Stála som tam a nemo obdivovala. Z každého obrazu bolo cítiť nesmiernu nehu, lásku, túžbu… Niečo, čo  sa nedalo zničiť. Niečo, čo sa nedalo zasypať žiadnym prachom hanby. Čo malo právo ukázať sa svetu v plnej nádhere.

Otvorila som dvere na balkóne.  Aby na obrazy zasvietilo slnko, ktoré sa objavilo nad morom. Tak isto znenazdajky, ako búrka prišla, tak aj odišla. Nebo zas bolo hyacintovo modré, vzduch voňal levanduľou.  Pani Mila, Majina matka, stála na spodnej terase, pri krbe, a chystala rošt na grilovanie. Zdvihla hlavu a usmiala sa.

Zbehla som do svojej izby, prezliekla sa do plaviek a vybrala sa cez záhradu k moru. Príbeh sa skončil, je čas na príboj, na plávanie k bóji, na trblietanie slnečných lúčov vo vlnách.  Vošla som do vody. Po daždi chladila, trvalo mi, kým som si zvykla na jej mokré hladenie. Ponorila som sa tak, ako mám vo zvyku: celá, aj hlavu. Vynorila som sa, nadýchla a zamierila k bójam. A až vtedy, keď som sa zaprela rukami do reťaze z bielych gúľ, som prišla na to, že som Maji nespýtala na meno jej fotografa. Chvíľu mnou lomcovala zvedavosť. No potom som si povedala, že je to tajomstvo, patrí iba jej…

Koniec

 copyright: autorka článku

Na začiatok