Rozprávkarka2

S príbehmi zo Starého zákona, respektíve s celou Bibliou, som sa stretla až v dospelom veku. Konkrétne, keď som mala dvadsaťjeden rokov. Vyrastala som v ateistickej rodine – a tak literatúra tohto druhu bola mimo môj dosah. Ani som po nej sprvu netúžila. Stačili mi rozprávky, čo mi po večeroch rozprával otec. S vekom však rastie apetít, aj ten čitateľský – a tak napokon prišiel čas, keď som zatúžila aj po Knihe kníh.

Bolo to v čase, keď som chodila na vysokú školu. Patrila som k tým typickým bratislavským rebelkám, čo chcú mať vždy to, čo je zakázané. Nuž a Biblia v tých časoch patrila k podpultovému tovaru.  Dostala som ju do daru od niektorého zo svojich priateľov. Povedal mi, že ju kúpil v baptistickom kostole, kde je voľne na predaj. Pamätám sa, ako som si ju ostentatívne vytiahla v kaviarni – a čítala som ju. Zhodou okolností som tam vtedy sedela so Štefanom Moravčíkom, známym slovenským básnikom. Pochválila som sa mu so svojim vzácnym úlovkom. Ešte aj dnes  mi v hlave občas zazvoní jeho odpoveď, zvyčajne vtedy, keď znovu beriem Bibliu do rúk a listujem v nej.

,,Je to dobrá kniha, ale ber ju s rezervou a nedaj sa strhnúť teologickými výkladmi, skúmaj ju vlastným rozumom. Nie všetko, čo je tam napísané, je pravda…“

V neskoršom životnom období som sa ocitla v spoločnosti, kde bola Biblia alfou aj omegou každodenného života, vstávalo sa s ňou, jedlo, pilo, aj sa s ňou chodievalo spať.  Moja osobnosť sa vtedy ocitla pod veľkým tlakom, pretože sa odo mňa vyžadovalo, aby som ju brala ako absolútnu pravdu – a s absolútnym rešpektom.  Tento postoj však vytlačil z môjho života množstvo ďalších zaujímavých kníh, ktoré protirečili Biblii – a ktoré boli v spomínanej spoločnosti takpovediac zakázané. Patrila k ním aj kniha Zenona Kosidowského – Čo rozprávali proroci. Je to už takmer pätnásť rokov, čo som sa vymanila z vplyvu spomínanej cirkevnej spoločnosti – zmenil sa môj pohľad na Starý zákon. Dnes ho beriem ako zaujímavý súhrn historických udalostí, z ktorých mnohé majú pravdivý základ. Niečo však vo mne zostalo. Zvedavosť. Na tie knihy, ktoré oponovali výkladu starozákonných zázrakov a ponúkali aj iný pohľad, nielen ten teologický.  Zenona Kosidowského a jeho ,,Čo rozprávali proroci“ som si zohnala až teraz a s chuťou som sa pustila do čítania. Prekvapil ma svojimi tézami.  Nezostalo mi nič iné, len sa pozrieť na známe starozákonné udalosti  bez závoja teologických interpretácií a porovnať si ich s výsledkami najmodernejších výskumov.

POTOPA

Jedným z najznámejších príbehov, ktorý je hneď na začiatku Biblie, je potopa.  Znie takto:

Potomstvo Adama a Evy postupne zaľudňovalo zem. Ale ľudský rod bol poznamenaný biľagom prvotného hriechu. Ľudia sa navzájom vraždili v neustálych vojnách a okrádali. Zem bola plná násilia a zločinov. Jahve oľutoval svoje dielo a bol veľmi skormútený nad zločinmi ľudského rodu. Rozhodol sa zahubiť všetko, čo žilo na svete, ľudí aj zvieratá, aby učinil prietrž neprávostiam. Pomedzi hriešnikov iba Noe, muž bohabojný, našiel milosť v Pánových očiach. Boh sa rozhodol ušetriť iba jeho, jeho troch synov so ženami a po jednom páre zo všetkých zvierat, aby sa mohli znovu rozmnožiť. Noe vošiel do archy a so všetkými sa tam zavrel. Po siedmich dňoch sa pustil prudký dážď, ktorý trval štyridsať dní a štyridsať nocí…

Zápis o potope je jeden z najstarších v Starom zákone a dlho sa jeho autorstvo pripisovalo hebrejským kňazom,  ktorí tvorili  v Mojžišových dobách vládnucu vrstvou židovského národa.  Je zasadený do hebrejského prostredia – a udial sa jednému z praotcov monoteistickej viery v Jahveho, Noemu.  Zdá sa však, že hebrejskí kňazi boli obyčajní plagiátori a príbeh o potope ukradli z ešte dávnejších dôb – sumerských.

Až do polovice 19 storočia sme o Sumeroch vedeli len málo a poznatky o ich kultúre, umení, či vede boli skúpe. Až archeologické vykopávky, robené vo väčšom rozsahu, odhalili veľkosť a bohatstvo sumerskej civilizácie. Vykopali sa také metropoly, ako Babylon, Ninive, či Úr.  Našlo sa tisíce tabuliek, popísaných klinovým písmom. Tieto tabuľky pozostávali z historických kroník, diplomatickej korešpondencie, zmlúv medzi vládcami, ale aj mýtov a náboženských legiend. Bol medzi nimi aj najstarší epos ľudstva o sumerskom hrdinovi Gilgamešovi. ,,Sumerskú“ potopu objavil pracovník Britského múzea v Londýne, Georg Smith, ktorý sa v sedemdesiatich rokoch  19 storočia pustil do lúštenia klinových tabuliek, čo sa našli v Ninive.  V príbehoch o Gilgamešovi a jeho putovaní našiel aj fragmenty rozprávania o potope, ktoré sa zarážajúco podobalo na starozákonnú, biblickú verziu.  Zenon Kosidowski o práci Georga Smitha píše:

,,Keď svoje poznatky zverejnil, strhla sa búrka protestov najmä medzi svätuškármi viktoriánskeho Anglicka, ktorí sa nedokázali zmieriť s tým, že biblický zápis o potope nie je originál, ale mýtus, prevzatý od Sumerov.“

Zdá sa, že aj iné príbehy v Starom zákone si úzka vládnuca trieda kňazov jednoducho len prisvojila a prispôsobila ich potrebám židovského národa. Dnes sa tomu vraví plagiátorstvo, vtedy to bola šikovná manipulácia s kultúrnym dedičstvom národov, čo pred nimi žili na území Mezopotámie. Horšie však je, že podaktoré príbehy dostali celkom iný ,,teologický“ náter ,urobil sa z nich prostriedok na ovládanie más, hrdinom týchto príbehov sa pripísali zázračné schopnosti, hoci sa dali vysvetliť z vedeckého a historického hľadiska. Otázkou teda je, či kňazi zavádzali do omylu ľudí úmyselne, alebo aj oni prebrali  tieto príbehy ako mýtusy, čiže s mytologickou schopnosťou hrdinov robiť zázraky.

Pokračovanie