predchádzajúca časť

Stretla som sa s názorom istej veriacej ženy, že ľudia by nemali sami čítať a vysvetľovať Bibliu, ale ponechať jej interpretáciu  teologicky vzdelaným kňazom. Nuž, tak trochu mi to zaváňa stredovekom, kedy bolo vzdelávanie a poznávanie určené len istej vrstve spoločnosti a premýšľanie mimo merítok cirkvi prehreškom s nálepkou kacírstva, ktorý sa ,,liečil“ ohňom.  Našťastie je dnes Biblia aj Starý zákon sprístupnená každému, kto má o ne záujem.  Pre cirkev to prináša problém konfrontácie, pretože človek, ktorý vyrastal mimo cirkevných kruhov, posudzuje Bibliu z iného hľadiska: histórie, vedy, politológie, a teologické aspekty sú mu cudzie. Napriek tomu si myslím, že by malo dôjsť ku vzájomnému rešpektovaniu, možno i prelínaniu názorov. Proces poznávania totiž pokračuje ďalej, aj v dobe virtuálnej techniky, a akékoľvek bigotné uzatváranie do vlastnej interpretácie, či už z jednej alebo druhej strany, vedie len k obmedzovaniu a konfliktom.

V Starom zákone je veľa príbehov, ktoré stoja nielen za prečítanie, ale i za vlastné, osobité premýšľanie bez vnášania cudzích myšlienkových prvkov. V konečnom dôsledku, každého veľkého mysliteľa či spisovateľa Starý zákon zaujal, aj inšpiroval. Poďme sa teda pozrieť na ďalší príbeh, ktorý je hodný skúmania cez prizmu historických vied.

Praotec  viery, Abrahám

V minulej časti sme skončili v Babylone, presnejšie pod zikuratom, ktorý sa z rôznych príčin nedostaval.  Robotníci, ktorí na tejto stavbe pracovali, boli zrazu bez práce. Jav, ktorý je blízky aj našej dobe. Priniesol presne to isté, čo aj nám: emigráciu za prácou, či skôr za lepším životom. K tým, ktorí pracovali na stavbe veže, patrili aj členovia z formujúceho sa rodu Hebrejov. Vtedy ich ešte nebolo veľa. V podstate to mohol byť príbuzenský okruh, blízky Abrahámovi. Jeho starí, možno prastarí rodičia. Všeobecne je tradované, že  počiatok hebrejského národa tkvie v pastierskom kmeni. Moja interpretácia je iná:  Abrahám totiž pochádzal z Uru a mal prístup k vyšším spoločenským, vládnucim vrstvám, ktoré tvorili uruckí králi – kňazi. To znamená, že musel byť vzdelaný, prinajmenšom v odborných znalostiach, ku ktorým pasenie dobytka iste nepatrilo. Býval v meste, ktoré patrilo k významným náboženským centrám Sumerskej ríše. Môj predpoklad je, že jeho rodina sem prišla po pozastavení prác na zikurate v Babylone, aby pracovala na stavbe nového, uruckého. Abrahám sa tak asi od útleho detstva vzdelával v niektorej zo stavebných profesií, a vďaka tomu mal aj prístup ku sumerským kňazom.  Pri nich došlo aj k jeho vnútornej konfrontácii dvoch celkom odlišných náboženských koncepcií: sumerskej a protožidovskej.

Tu je ešte jeden háčik, ktorý treba vysvetliť. Podľa niektorých sa monoteistická viera v Jahveho ako taká začína až Abrahámom. Dejiny židovského náboženstva však siahajú až k Adamovi, preto treba ich hranice posunúť pred Abraháma. On iba skoncipoval zlomky viery svojich rodičov a prarodičov, roztrieštenej a rozbitej sumerskou kultúrou.

Abrahám si uvedomoval, že vplyv Sumeru je príliš silný, že štýl života v mestských štátoch ako Ur, Uruk či Ninive, môže zabiť aj posledné zvyšky prvotnej viery, ktorú si priniesli spod Babylonu jeho rodičia, uvedomoval si, že jeho potomstvo môže podľahnúť inému náboženstvu, a tak zvolil nový spôsob života: jednoduchý, nomádsky, pastiersky.

Prečo práve takýto, keď žil v meste s (na vtedajšie časy) vysokou životnou úrovňou?

Biblia na to podáva jednoduché vysvetlenie: počúvol hlas Najvyššieho, ktorý mu zjavil svoju vôľu.

Teraz sa pozrime na Abrahamov počin z iného hľadiska. Ako sme už povedali, bol to vzdelaný a múdry človek, znalý pomerov v kňažskej vrstve Sumeru. Možno ešte neovládal klinové písmo, to bolo predsa len tajomstvom najvyšších náboženských kruhov, no vedel počítať, rozumel geografii, rozumel politike.. A vedel si zvážiť, čoby sa stalo, keby sa on sám stal náboženským vodcom istej skupiny ľudí. Nepotreboval vyformovať novú vieru, ani sa priživovať na sumerskej, resp. chaldejskej. Stačilo mu oživiť a oprášiť vieru svojich rodičov a prarodičov.

Abrahámov čin bol v jeho dobe progresívny, aj keď sa návrat k pastierskemu spôsobu života zdá byť  spiatočný. Izoloval tak totiž svoju mnohopočetnú rodinu od vplyvov iných náboženstiev, ktoré v Sumerskej ríši vládli. A keďže Sumeri, ako aj neskôr ich nástupcovia, Chaldejci, boli benevolentní k vieram národov, čo si podmanili, tak Abrahámovo monoteistické náboženstvo mohlo pomaly silnieť, znovu sa rozvíjať a rásť.

Abraháma vnímam ako muža na svoju dobu múdreho a pokrokového, ktorý sa vedel postaviť aj takému silnému protivníkovi, ako bola politeistická viera Sumerov. Bolo by zaujímavé poznať jeho vlastné podanie udalostí okolo odchodu z Uru  aj putovania za novým domovom. Ako som už však spomenula, Abrahám zrejme nepoznal tajomstvo klinového písma. Až o niekoľko storočí jeho život aj skutky zaznamenala už vyformovaná vrstva hebrejských kňazov, ktorá k nim zrejme pridružila aj isté znaky zázrakov.

Ale Abrahám, ako reálna osoba , skutočne žil. Potvrdzujú to vykopávky z mesta Mari, kde sú na hlinených tabuľkách zaznamenané významné návštevy v meste. Je tam spomenuté aj meno obchodníka Abraháma. Zaujímavé je, že sa spomína v spojení s obchodnou, a nie pastierskou činnosťou. Prinajmenšom je to svedectvo toho, že Abraham  doputoval so svojou rodinou od Uru  až po Mari, kde sa na čas usadil a zrejme sa živil predajom dobytka, čo dochoval.

pokračovanie