Kedysi dávno vraj viedla popod Strečno cesta, ktorá sa končila až v Budíne… Dal ju vybudovať kráľ Matej. Kráľ postavil pod Strečnom aj mýtnu stanicu. Za mýtnika vymenoval Urbana, ktorý kedysi s ním bojoval v Čiernom vojsku. Ten vyberal od pocestných mýtne. Urban bol mýtnikom po celé desaťročia. Poctivo vykonával svoju prácu. Odkladal každú zlatku do truhlice. Tú vždy pred koncom roka odovzdával vyberačom daní. Kráľ bol s jeho službami spokojný a udelil mu titul kráľovského mýtnika.
Potom však Urban zostarol.
Využili to zbojníci, ktorí sa usalašili pod Strečnom. Ich kapitán Bruno mal sily za troch, aj rozumu navyše, chýbalo mu však to, čo robí muža mužom: zmysel pre poctivosť a česť. Nuž tento Bruno raz zvolal svojich chlapcov a povedal im:
,,Prečo by mal mýtne vyberať iba Urban? Urobíme to miesto neho my!”
Ešte v tú noc prepadli mýtnu stanicu. Urban vyšľahali plochou stranou meča a vyhnali ho preč. Len čo sa zbavili mýtnika, ozval sa dupot konských kopýt a hrkot kolies. K stanici sa blížil poľský kupec. Netušil, že mýtnu stanicu obsadili zbojníci. Zrazu sa okolo jeho vozov zhrčila kopa darebákov. Padol na kolená a začal prosiť, aby sa nad ním zľutovali. No zbojníci sa iba smiali a nahého ho priviazali ku stromu. Bol január a tuho mrzlo. Kým sa zajatec triasol v mraze, oni pri praskajúcom ohni hodovali. Nešťastný kupec pochopil, že sa blíži jeho ostatná hodinka. Mráz mu prenikal až do kostí! No predtým, ako tam pri tom strome celkom zamrzol, preklial zbojníkov.
,,Bodaj ste sa všetci do roka a do dňa takto zimou triasli! Bodaj by sa váš kapitán na rozume pomiatol pre to isté, prečo ste ma nechali v lese zamrznúť!”
Zbojníci ho nepočúvali a oslavovali bohatý lup až do druhého poludnia. Potom začali číhať na ďalších pocestných. Keďže dovtedy každý považoval cestu za bezpečnú, darilo sa im. Po roku nahonobili slušný majetok. Vtedy si ich kapitán Bruno povedal, že to najcennejšie z lupu zakope na tajnom mieste. V noci vzal vrece a nahádzal doňho zlato a drahokamy. Nazdal sa, že ho pri tom nikto nevidí. Mýlil sa. Jeden zo zbojníkov ho potajomky pozoroval. Videl, ako vyšiel aj s vrecom na pleci. Zobudil svojho kamaráta.
,,Kapitán nás chce oklamať.” vraví mu. ,,My mu však prejdeme cez rozum!”
Vykĺzli z mýtnej stanice a poď ho za Brunom. Ten kráčal s vrecom na pleci k Strečnu, rozmýšľal, kde má poklad zakopať.
,,Dám ho pod taký strom,” povedal si v duchu, ,,čo bude sám stáť na kopci!”
Hneď sa aj obzrel dookola, či také miesto nájde. A veru aj našiel: hneď oproti nemu sa týčil na osamotenom vrchu strom. Bruno nelenil – vyštveral sa aj s vrecom k nemu. Tam začal holými rukami hrabať zem. Ako tak hrabal a kopal, zrazu začul za sebou šuchot. Zbystril sluch. No kým sa stihol obzrieť, vrhli sa na neho dvaja zbojníci. Kapitán mal však sily za troch. Udelil im taký výprask, že radšej vzali nohy na plecia. No ani Bruno nevyviazol zdravý. Jeden z kumpánov ho udrel kameňom do hlavy, až mu v nej zahučalo od bolesti. Nechal poklad pri koreňoch stromu a utiahol sa do jaskyne, čo našiel nablízku. Tam v horúčkach ležal celé týždne. Keď sa vystrábil, už z neho nebol ten chlap ako kedysi. Vytratila sa mu nielen sila z rúk, ale aj rozum z hlavy. Nevedel, kto je ani ako sa volá. Pamätal si len jedno: kdesi tu nablízku zakopal poklad. A tak chodil od o stromu k stromu, hrabal holými rukami aj lopatou, no poklad nenašiel.
A čo sa stalo s ostatnými zbojníkmi? Tí sa veľmi prekvapili, keď sa k ním vrátili dvaja doriadení kamaráti a povedali im, ako ich chcel kapitán oklamať. Rozhodli sa, že pôjdu po poklad všetci spoločne a podľa zbojníckeho práva si ho rovnakým dielom rozdelia. Kým však stihli vyjsť z mýtnej stanice, prepadlo ich kráľovské vojsko. Urban, hoci bol starý, sa totiž pobral za kráľom do Budína. Tam mu rozpovedal, ako ho zbojníci prepadli, aj ako vyberajú mýtne miesto neho. Kráľ poslal za zbojníkmi vojakov. Tí ich dolapili presne vo chvíli, keď chceli ísť za zradným kapitánom. Namiesto za pokladom poputovali za mreže. Do smrti zostali v studenom a vlhkom väzení, kde sa triasli zimou.
Tak sa naplnila kliatba nešťastného kupca.
Urban sa vrátil naspäť na svoje miesto a naďalej bol kráľovským mýtnikom. Vedel síce o zakopanom poklade, no nehľadal ho. Len na smrteľnej posteli povedal o ňom svojim synom. Tí zas svojim a tí svojim. No hoci odvtedy prešli roky, stratený poklad zatiaľ nikto nenašiel!
copyright: autorka článku
Celá debata | RSS tejto debaty