Niektoré príbehy k nám prichádzajú nenápadne, takmer nepozorovateľne, zahryznú sa do našej pamäti a pretrvajú tam cez všetko, cez nános času, ktorý zaveje množstvo iných, na prvý pohľad dôležitejších vecí, cez katastrofy, čo otriasali našou dušou, ale aj cez radosti, ktoré ju zdvíhali do výšin. Mala som jedenásť, možno dvanásť rokov a cez prázdniny som bola v pionierskom tábore. Sedeli sme pri táborovom ohni, také to večerné posedenie, kedy sa na nebi zažínajú hviezdy a nocou sa šíria piesne. Náš vedúci vzal do rúk gitaru a začal spievať:

Tam, kde řeka Níl se vlní,

stojí palác tajuplný,

tisíc je tomu let.

Farao tam k svému jménu

po boku mněl krásnou ženu,

púvabnou jako květ.

Pohladil ji , políbil ji,

za ruku ji vzal,

a pak píseň lásky zaspíval.

Armíno má, Armíno má,

světlem i tmou

poď v náruč mou,

Armíno má.

U tebe jen je lásky sen,

 Armíno má…

Pieseň mala jednoduchú, nákazlivú melódiu a veľa strof. Presne si ich už nepamätám, v hlave mi však zostal príbeh, o ktorom spievala.

Starý faraón, krásna žena a mladý spevák

Faraón privítal v svojom paláci novú manželku, princeznú z Asýrie. Asýrsky kráľ mu ju poslal na znak vôle, že chce žiť s Egyptom v mieri. Faraón dal pre asýrsku princeznú postaviť skvostný letohrádok, s tienistými záhradami, s vodotryskami, rôznym druhom vtáctva vo voliérach, s lotosovými jazierkami a malými besiedkami.  Kráska prišla, ale letohrádok ju neočaril, ani faraón.  Srdce mala studené ako ľad. Snáď smútila za stratenou vlasťou. O mocného vládcu Egypta neprejavovala žiaden záujem. Preto Ramzes rozmýšľal, čim by si ju získal. Kúpil jej množstvo darov, zlato, drahé kamene, no kráska zostávala stále chladná. Napokon sa rozhodol, že ju obveselí piesňami. Zohnal mladého, krásneho, talentovaného sluhu – speváka. Prikázal mu, aby pre jeho ženu zložil ľúbostnú pieseň, ktorá ju očarí. Stalo sa tak. Keď si kráska prvýkrát  vypočula pieseň, srdce jej zmäklo a dovolila faraónovi, aby ju vzal do náruče. Prežili spolu pár horúcich egyptských nocí, no potom musel faraón odísť do bojového ťaženia. Len čo opustil palác, záhradou sa opäť ozvali slová piesne. Prekvapená kráska sa šla pozrieť, kto ju spieva. V jednej z besiedok svojej rozsiahlej záhrady našla mladého  speváka, s harfou v rukách. Spieval to isté, čo faraón: Armíno má, Armíno má… Světlem i tmou, poď v náruč mou , Armíno má. Zahorela k nemu prudkou, vášnivou láskou. Obaja milenci si užívali šťastie a opojenie zo vzájomnej blízkosti, až kým sa nevrátil faraón. Nečakane. Našiel ich v objatí. Rozzúril sa. Vytiahol dýku a nevernú ženu preklal. Keďže však bola kráľovskou dcérou, vystrojil jej bohatý pohreb a pochoval ju vo veľkej hrobke, plnej pokladov.

Speváka čakal iný, strašnejší osud. Za živa ho zamurovali do siene, kde ležal sarkofág krásnej dcéry asýrskeho kráľa. Ten, keď sa dozvedel, čo sa stalo, vypovedal Egyptu nezmieriteľné nepriateľstvo. A vojna bola na svete…

Čo je na tomto príbehu, ktorý sa pretavil do piesne, pravda a čo iba legenda? Podobných príbehov je viac, vlastne sa nimi hemží celá romanticka literatúra. Čo však dokazuje, žeby sa v Egypte do hrobiek mŕtvych pochovávali aj živí ľudiai, keď v ríši faraónov prevládal silný kult mŕtvych a aj ten najposlednejší bedár považoval za svoju svätú povinnosť dopriať svojim blízkym  ,prechod“ na druhý svet. A to sa dalo len balzamovaním.

To však neznamená, že sa to nedialo. Pochovávanie za živa patrilo k pohrebným zvykom aj v iných ríšach a metropolách – napríklad v spomínanej Asýrii.

V knihe Zenona Kosidowského ,,A slnko bolo bohom“ je opísaný jeden zaujímavý archeologický prieskum  v známej lokalite medzi Eufratom a Tigrisom. Tiež sa tu vykopal bohatý skvostný palác. Tiež patril kráľovej žene. Tá však mala v miestnostiach, rozložených okolo hlavnej siene, kde ležala, hrozný sprievod. Množstvo mladých harfistiek. Kostry sedeli pri stene s harfami v rukách.  Keď ich neskôr skúmali vedci, zistili, že mladé ženy boli pochované za živa – a svojmu osudu sa paradoxne nebránili. Vysvetlenie niektorých vedcov bolo, že ich pred tým, než ich zamurovali v hrobke, napojili tuhým omamným nápojom.  Druhé vysvetlenie je, že smrť pre vtedajších ľudí nebola tým, čím pre nás. Verili, že len čo sa ocitnú na druhej strane, zas budú v blízkosti kráľovej ženy a budú sa mať lepšie, než na zemi. Preto sprevádzali svoju pani dobrovoľne a až do poslednej chvíle jej hrali na harfách.

Harfistky sprevádzali svoju paniu až do záhrobia. Živé, aj na kamenných reliéfoch.

Odborné stanovisko kunshistoričky:

V prvej a druhej dynastii este pred zjednotenim Egypta sa skutocne vedla hrobiek faraonov muzov (nie zien a ich manzeliek) naslo vyse 150, ci dokonca pri hrobke krala Aha 370 hrobov s ludmi, ktori zahynuli v rovnaky cas, co nas vedie k domnienke, ze za prvych dynastii mohli Egyptania pochovavat aj sluhov a sluzky, aby sluzili svojim panom i po smrti. 

Staroegyptské otázniky, 1. diel tu: