Rozprávkarka2

predošlá časť

     ,,S kým si sa to rozprávala?“ opýtala sa ma moja polovička, ktorá v posteli lúštila sudoku.

     ,,Nejaký starec,“  zahundrala som. Natiahla som na seba bielu plachtu a otočila sa na pravý bok. Bola som trochu nahnevaná. Pravdupovediac, žiarlila som na sudoku. Predstavovala som si náš pobyt v Brele trochu inak. Chýbalo mi naše niekdajšie šantenie vo vode, smiech, objatia a dotyky pod hladinou. Po desiatich rokoch vzájomného spolužitia sa mnohé z toho vytratilo.  Nahradilo to polihovanie na pláži so sudoku v rukách. Aj večerné prechádzky promenádou zredli… No noci zostali, rovnako vášnivé, iskrivé, ako kedysi.

      Ostentatívny hnev, vyjadrený vystrčeným chrbtom, moju polovičku rozosmial. Pritlačil sa zozadu ku mne a jemne ma pohrýzol do ucha:

     ,,Tak mi povedz, čo chcel, lebo budem žiarliť…“

     Neodolala som. Obrátila som sa k nemu a zablúdila prstami do vlasov na jeho šiji.

    ,,Poviem, ale až zajtra. A najprv mi musíš sľúbiť, že sa mi budeš celý deň venovať. Žiadne sudoku!“

     ,,Vydieračka!“ zhodnotil krátko. No potom ma prevrátil na chrbát a so smiechom povedal:

      ,,Venovať sa ti budem teraz, zajtra si každý bude robiť čo chce!“

      Dopadlo to tak, že ráno som sa opäť plačkala v mori sama a on ležal na karimatke so sudoku v rukách. Rozhodla som sa vyskúšať jeho pozornosť a pohrať sa s jeho obavami. Zamierila som si to rovno do šíreho mora. Na miesto, kde boli bóje od brehu najvzdialenejšie.  Už pár temp od pobrežia som zabudla na svoje predsavzatie. Ako vždy, dostala ma voda. Bola nádherne priezračná, zelenkastá,  sfarbená ako smaragd. Napriek tomu, že bola hlboká niekoľko metrov, jej bolo vidieť dno. Kamienky sa striedali s vodným porastom, ktorý sa chvel pod nápormi vĺn. Vietor jemne čeril hladinu. Doplávala som k šnúre z malých bielych bóji a zaprela sa do nich rukami. Mám rada hru s nimi… Sú ako korálky, navlečené na šnúrke. Niekde bývajú veľké ako detská lopta, farebné, oranžové. Bóje pri brelskom pobreží mali veľkosť tenisovej loptičky a farbu bielych obláčikov, čo plávali nad Biokovským masívom. Položila som sa na znak a nechala sa nadnášať bójami. Milovala som ten skvelý pocit ľahkosti… Naokolo nič, iba more a vlny… A kdesi v diaľke na brehu ten môj. Možno sa o mňa bojí. A možno lúšti sudoku a ani nevie, že som odplávala až tak ďaleko.

    Zdvihla som hlavu, aby som sa pozrela na pobrežie. Vytváralo vlnitú líniu zo skál a pláži. Toho môjho nebolo vôbec vidieť.

     Rozhodla som sa, že už je dosť trucovania a treba ísť nazad. Rozlúčila som sa s bójami pohladením a začala plávať nazad.

    Niekoľko metrov od bóji som zistila, že v mori sa deje niečo čudné. Hlboko podo mnou, po kamienkovitom dne, sa čosi pohybovalo. Čierne a veľké. Schytila ma panika. Začala som trepať rukami aj nohami a pridala na tempe. To veľké a čierne plávalo stále podo mnou.

    V mysli sa mi vynorilo tisíc dohadov. Čo to môže byť? Spomenula som si na všetky knihy a filmy o morských príšerách, čo som videla a čítala, na rybacie scifi a fantasy, od Človeka obojživelníka počnúc, až po Priepasť, v ktorej sa ukrývali mimozemšťania.

     To čierne a veľké podo mnou sa však správalo mierumilovne. Možno, že bolo zvedavé, no držalo sa v bezpečnej vzdialenosti niekoľkých metrov. Napokon som si ako tak zvykla, že tam je. Spomalila som tempo a ukľudnila sa. Zadívala som sa do vody pod seba, aby som zistila, čo to vôbec je. Malo to tvar ako rozprestretá plachta a veľkosť človeka.

    Zmizlo to tri metre od brehu. Zrazu to zabočilo medzi riasy a dno mora zostalo čisté, bez pohybu. Vyliezla som na breh a vyčerpane si ľahla na kamienky. Na toho svojho som celkom zabudla. On však nezabudol na mňa. Z ničoho nič sa objavil pri mne a kvokol si na kameň.

    ,,Toto mi už viac nerob,“ povedal zamračene. ,,Bál som sa…“

    ,,Niečo tam bolo…“ prešla som nevšímavo cez jeho slová, spomínajúc na to, čo som práve zažila. ,,Niečo veľké a čierne.“

    ,,Ako to vyzeralo?“ opýtal sa so záujmom.

     ,,Keď ja ani neviem… Možno ako chobotnica, ale bez ramien…“

    ,,Kto vie, možno ich schovala, aby si sa zbytočne nezľakla. Chcela sa s tebou skamarátiť.“

    ,,Vidíš, to ma nenapadlo,“ zasmiala som sa. ,, Neuveríš mi, ale v istom okamihu som si myslela, že je to nejaký mimozemšťan…“

    ,,Hlupáčik…“ usmieval sa na mňa. ,,Bol to tvoj tieň…“

    Zarazene som na neho pozrela. Dostať strach z vlastného tieňa nie je bohviečo… Našťastie sa blížil obed a tak sme ruka v ruke vykročili smerom k našej kuči. Pred dverami sme stretli domácu Hildu. Zametala z chodníka červené  lupne oleandrov. So smiechom sme jej rozpovedali príhodu z mora. No gazdalica Hilda len pokrútila hlavou a povedala:

    ,,V Jadrane je veľa neznámych druhov morských živočíchov. Brela je známa tým, že sa tu kadečo nájde, je tu čistá voda… A tá je rajom pre rôzne potvory… Hovorí sa, že v skalách sa skrýva chobotnica, je zvyknutá na ľudí, dalo by sa povedať, že krotká. Možno to bola ona…“

     Nezmohla som sa ani na slovo. No od toho dňa som v zátoke Lady chobotnice neplávala.

pokračovanie

Zátoka Lady chobotnice

copyright: autorka článku