Vrátili sme sa na pláž neskoro popoludní. Telo som mala dobité od dlhého plávania, tak som sa zmierila s tým, že budem ležať pod borovicou na karimatke a pozerať sa na toho svojho, ako lúšti sudoku.
Našla som si však zaujímavejší objekt. Asi dvadsať centimetrov od mojej hlavy sa chúlila medzi kamienkami drobná pápernatá guľôčka. Oči jej ospalo klipkali aj vtedy, keď sme sa rozložili vedľa nej. Až po čase sa to operené mláďa prebralo a zistilo, že dostalo nových susedov. Neviem, čím to bolo, ale vôbec sa nás nezľaklo. Veselo si to pricupkalo ku mne a zobalo zo zeme borovicové semienka. Chvíľu sme sa dohadovali s tým mojim, čo to je. Ja som tvrdila, že mláďa čajky, on, že druh divého holuba.
Napokon som nechala vtáča na pokoji a rozhodla sa ísť prejsť po promenáde.
Zbožňujem prechádzky pri mori, keď sa dá dýchať vzduch, presýtený soľou a vôňou levandule. Na promenáde bolo ešte málo ľudí, väčšina sa kúpala v mori, alebo vylihovala na pláži. Predsa som tam zbadala niečo, čo mi bolo povedomé. Za väčšou skalou, ktorá zakrývala výhľad na more, maľoval maliar. Sedel na trojnožke a pred sebou mal rozložený maliarsky stojan. V slnku mu ostro žiarili biele, polodlhé vlasy. Podľa tých som ho spoznala. A podľa opálených nôh, čo mu trčali z krátkych nohavíc.
Zastavila som sa pri ňom a pozdravila:
,,Dobrý deň…“
Odzdravil, no tváril sa, že ma nepozná. Za iných okolností by som sa pobrala ďalej, no teraz ma stále čosi nabádalo, aby som sa zdržala pri ňom. Skúmavo som sa zahľadela do obrazov, ktoré mal rozložené na múriku.
,,Myslela som si, že ste tu na dovolenke, ako ja…“ prihovorila som sa mu znova. ,,A vy tu maľujete…“
Prikývol.
,,Už niekoľko rokov… Chodievam sem vždy cez letnú sezónu.“
V prvý deň, keď sa zastavil pod mojim balkónom, aby si vypočul Bocelliho pieseň, sme sa rozprávali po nemecky. Teraz ho prezradil ruský prízvuk.
,,Vy nie ste Nemec…“ skonštatovala som.
,,Nie, som Rus, z Moskvy… Chudožnik…“
Rýchlo som lovila v pamäti ruské slovíčka, ktoré som sa kedysi naučila v škole, kým som prišla na to, že chudožnik znamená umelec.
,,Pouličný maliar.“ povedala som po slovensky, skôr sebe, ako jemu.
,,Da…“ súhlasil. ,,Vždy chodím cez leto do Brely… Maľujem tu… svoje spomienky.“
Znovu som sa zahľadela na obrazy, ktoré vystavil na múre. Na väčšine z nich bola zachytená Brela vo všetkej svojej kráse. Jej kamenné uličky, schody, členité pobrežie, prístav, lode… K tomu pár portrétov.
Vtedy som ju zbadala. Mal ju odloženú v tieni, skrytú pred očami okoloidúcich. Ženu, namaľovanú uhľom. Mala nakrátko ostrihané čierne vlasy a v rukách cigaretu. Z tváre jej priam kričala vyzývavá a drzá krása.
,,To je ona?“ opýtala som sa.
,,Da…“ odvetil tým istým krátkym a strohým slovom, ako predtým.
,,Tak teda takto vyzerá…“ zamyslela som sa.
,,Takto vyzerala pred šestnástimi rokmi, keď som ju naposledy videl. Odvtedy čakám, kedy sa znovu objaví v uličkách Brely. No až doteraz som čakal márne.“
,,Čo sa s ňou stalo?“
,,Nebola moja… A ja som nebol jej.“ odpovedal maliar.
Zmĺkla som a sadla som si na múrik vedľa neho. Jeho slová mi pripomenuli pieseň, ktorú včera hral v prístave neznámy spevák s dlhými vlasmi. A pripomenula mi ešte niečo iné…
,,Nikdy nepríde!“ povedala som ticho, viac sebe ako jemu.
Zbystril pozornosť a otočil sa ku mne. Kým mi položil otázku, odložil štetec. Predtým ho starostlivo utrel do handričky.
,,Ako to viete?“
,,Viem… Láska a šťastie sú dve rôzne veličiny. Možno… je šťastná šťastím niekoho iného. A nechce to zničiť.“
Skúmavo sa pozeral na mňa:
,,Teraz by som mal požiadať ja vás: porozprávajte mi… o sebe… To akoby ste mi rozprávali o nej.“
,,Niekedy… Možno. Teraz nie je na to vhodná chvíľa.“
Pochopil. Spomenul iba, žeby si so mnou rád sadol na pohár červeného vína. No keď som pokrútila hlavou, viac sa nepýtal.
pokračovanie
copyright: autorka článku
rozpravkarka2 Marti, ale toto nebude ...
Martha Bielska Tak takto sa zoznamuješ?... ...
rozpravkarka2 Juraji, ja som len ...
jurajikovac to bude ďalej zaujímavé.... ...
Celá debata | RSS tejto debaty