Rozprávkarka2

Rástol v zatajených hĺbkach lesa a vôbec nevedel, že má v sebe ukrytú pieseň. Osud mu vymeral čas búrlivých jarných dažďov, aj rozpáleného leta. Dal mu tichý smútok nostalgických jesení, nezabudol ani na zimné hmly, v ktorých stratené lásky odchádzajú do nenávratna. Plynula nad ním modrá obloha, vlievala doňho svoju nekonečnosť. Osud meral a strom rástol. Prišiel čas, keď už v ňom bolo všetko namiešané: smútok s bolesťou, radosť so šťastím, čakanie s túžbou, vášeň s nehou, úsmev so slzami. Vtedy si osud povedal: ,,Naplnil sa čas, aby si sa premenil na violu.“

Stalo sa to, čo sa muselo stať. Prišiel tam majster husliar. Obišiel horu, prstami ohmatal hrubé výčnelky lesných velikánov aj nežné výhonky omladiny, až našiel to, čo hľadal. Kľakol si ku kmeňu, oprel si ucho o kôru a dlho, dlho načúval. Potom si spokojne vzdychol:

,,Áno, máš ju v sebe.“

Husliar nechal strom uprostred lesa a išiel po piliara. Nie hocijakého, ale takého, čo začuje v strome to isté, čo on: pieseň prebodnutého slávika. Trvalo mu to mnoho dní a musel pochodiť veľa krajín, kým ho našiel. Doviedol ho do hory.

,,Spíľ ho tak jemne, ako sa len dá.“ povedal mu.

Potom sa pomodlil modlitbu k bohu stromov:

,,Urobím z neho to, na čo je predurčený.“ sľuboval.

Keď bol strom zrezaný, dal ho naložiť na rebrinák a odviezť do svojej dielne. Tam za dlhých dní a ešte dlhších nocí majstroval, otesával, namáčal, ohýnal, znovu namáčal, znovu ohýnal, až kým nezmajstroval violu. Vyleštil jej povrch rukávom a vyložil ju na vrch skrine.

Čas začal znovu plynúť. Búrlivá jar sa vystriedala s vášnivým letom, smutná jeseň so zľadovateným zabúdaním zimy. Viola už bola dávno zmajstrovaná, no zdalo sa, že je celkom zbytočná. Ležala na vrchu skrine a zapadala prachom. Jedného dňa zistila, že jej majster zomrel. Vtedy prvýkrát pocítila kdesi vo vnútri, v hĺbke, o ktorej možno ani sama nevedela, pichnutie. Bolestivo zavzdychala:

,,Ach…“

,,Trápiš sa?“ ozval sa za ňou súcitný hlas.

Tak viola zistila, že nie je na svete sama.

,,Áno,“ odvetila.

,,Veľmi?“

,,Ako to mám vedieť, keď ani neviem, kto som a čo som?“

,,Si predsa nástroj, v ktorom spia budúce piesne. Len musíš počkať na virtuóza, čo ich v tebe nájde.“

A viola znovu čakala. No jej čakanie už nebolo také smutné, ako predtým. Veď mala niekoho, s kým sa mohla rozprávať.

,,Rozprávaj o tom, aké to bude.“ poprosila raz slák.

,,Čo?“

,,Keď budem spievať.“

,,Príjemné a vzrušujúce.“

,,Aj krásne?“

,,Vždy je krásne, keď sa zobúdza to, čo je ukryté v hĺbkach. Sú piesne, pri ktorých sa ľudia usmievajú. Sú piesne, pri ktorých plačú. Sú piesne, ktoré ich odnášajú do sladkej ríše zabudnutia. A sú piesne, ktoré sú ako rozprávka. Napríklad tá o slávikovi a ruži.“

,,Nepoznám ju. Povieš mi ju?“

,,Poviem, čoby nie… Bol jeden slávik a bola jedna ruža. Slávik miloval ružu a chcel jej dať niečo výnimočné. No nemal nič, len pieseň. Spieval ju, lenže ruži sa zdala celkom obyčajná, taká, akú spievajú aj iné vtáky. Chcela inú. Neopakovateľnú. Jedinečnú. Ktorá zaznie len raz. Iba pre ňu. Nepovedala o tom slávikovi, ale on rozumel jej nemej túžbe. A spravil niečo, čo nikto iný ani po ňom ani pred ním neurobil. Napichol sa na tŕň ruže. Tak spieval, až kým nezomrel.“

,,Zvláštne… Až vtedy sa tá pieseň stala výnimočnou?“

,,Až vtedy.“

,,Ach, slák, ja už viem, čo je mojim osudom. Práve taká pieseň!“

,,Rozmysli si to. Zahráš ju iba raz. Potom ti pukne srdce a budeš navždy mlčať.“

,,Mlčania sa nebojím. Veď mlčím odvtedy, ako ma husliar zmajstroval.“

,,To bude iné mlčanie. Plné smútku za tým, čo mohlo byť a nestalo sa. Bude v ňom stratená láska, zlomený sen. Zúfalstvo nesplnených nádejí. Bolesť čerstvých rán. Večné jatrenie duše. Spomienky na nehu, čo zmizla skôr, než prišla.“

,,O čom to vlastne rozprávaš?“

,,O láske… Krásnej, ale nešťastnej.“

,,Prečo nešťastnej? O šťastnej láske nie sú piesne?“

,,Pravdaže sú. Ale tá neopakovateľná a výnimočná je len jedna. Tú, ktorú trilkoval slávik s prebodnutým srdcom.“

,,Ach… Slávik s prebodnutým srdcom… Už rozumiem. S tŕňom v srdci sa nedá spievať o šťastí.“

,,Tak vidíš. Bude lepšie, keď na tú pieseň zabudneš.“

,,Nemôžem,“ ozvala sa viola. ,,Cítim ju kdesi v sebe, v svojich hĺbkach. Je tam…. Slák, čo keby sme ju zahrali?“

,,Ja nie som tým, čo má v tebe prebudiť pieseň prebodnutého slávika. Potrebuješ niekoho iného, kto sa prepáli až na dno duše. Kto ťa unesie jediným pohladením do pekla aj raja zároveň. Musíš počkať na svojho virtuóza.“

Viola si len tíško vzdychla, no potom sa zmierila s tým, čo jej osud vymeral.

Opäť začal plynúť čas. Dni sa točili ako ruský kolotoči. Prinášali jarné slnko, jas letných dní, ale aj hmlistú nehu jesene, či clivé súmraky zimy. Z toľkého čakania bolo viole často otupno. Preto sa rada rozprávala so slákom, čo ležal vedľa nej. No prišla doba, keď sa musela rozlúčiť aj s ním. Odišiel za inými husľami. Viola svoj smútok za dobrým priateľom naplnila predstavami a snami. Snívala o priateľstve, o láske. O tanci, o koncertných sieňach, o potlesku, ba aj o sláve. Občas boli jej predstavy také silné, že sa podobali na pieseň. Možno aj boli piesňou, ale ukrytou v jej hlbinách. Počula ju len ona.

Snáď by to tak zostalo naveky, keby svoj osud nemala predurčený od okamihu, kedy jej majster priložil ucho ku kôre vzácneho stromu a povedal:

,,Áno, máš ju v sebe!“

Nik vtedy netušil, že husliar počuje pieseň prebodnutého slávika. Dokonca ani viola, ktorú zmajstroval zo vzácneho stromu. No po celý čas bola v nej.

Až sa čas naplnil a do husliarovej dielne vkročil virtuóz.

Ten deň sa ničím nelíšil od ostatných. Svietilo v ňom slnko, plávali jarné oblaky, klenula sa dúha. Predsa však bol v niečom iný. Všade naokolo vládlo hlboké ticho. Vietor sa prestal zapierať do okeníc. Dážď onemel. Dlážka nevŕzgala, hoci mala viac ako dvesto rokov.

Virtuóz prišiel ku skrini, vzal z jej vrchu violu. Hneď ako sa ocitla v jeho rukách, prebehlo ňou dlhé, chvejivé vzrušenie. Vedela, že prichádza chvíľa, keď začne spievať. Keď sa jej pieseň prebodnutého slávika vytrhne z hĺbok. No pochopila aj niečo ďalšie: tá pieseň je jej srdce. Virtuóz ju položil na stôl. Vybral vreckovku a vyleštil ju, až sa jej povrch leskol ako zrkadlo. Potom ju položil do čierneho puzdra vedľa krásneho vznešeného sláku so snehobielymi vlasmi. Vzal puzdro a vyšiel z husliarovej dielne. Viola nevidela nič iné, iba tmu, ak sa dá niečo také vôbec vidieť. No bola to pokojná a hrejivá tma. Biely slák nebol taký radorečný, ako jej starý priateľ, čo odišiel za inými husľami. Neprihováral sa jej. No napriek tomu sa jej zdalo, že medzi nimi prúdi niečo neviditeľné. Ako keby jej nemou rečou myšlienok hovoril o nehe ženy a vášni muža, o vôňach milovania, o chuti bozkov, závrati z dotykov. Viola ukladala do seba každú myšlienku ako do studne. Dychtivo. Smädno. Čas, čo sa jej zdal dovtedy nekonečne dlhý, odrazu plynul ako búrlivé vody vodopádu. Až zrazu prišiel okamih jej piesne.

Puzdro sa otvorilo. Virtuóz ju zobral a vložil si ju pod bradu. Potom vzal snehobiely slák a jemnučko ho pritlačil na struny. V tej chvíli viola pocítila, že sa jej srdce trhá z hĺbok. Zaspievala. Tú istú pieseň, ktorú počul jej majster, keď ešte bola stromom. Tú istú pieseň, akú spieval aj slávik, keď sa nabodol na tŕň ruže. Spievala o nežnom a krásnom milovaní, o láske, čo je prudká ako vlny, dorážajúce za prílivu na skalné útesy. O túžbe, ktorá tie vlny ženie vpred. Spievala o bozkoch. O pohladení. Veď mala prečo, prežívala to všetko naživo, v tej chvíli a v tom okamihu. Hral na nej jej virtuóz, hladil ju bielym slákom, prebúdzal jej ohne, spaľoval jej vášne. Kým po nej kĺzal slák, spievala. Jedinú pieseň svojho života. Nezameniteľnú. Nenapodobniteľnú.

Potom však virtuóz slák zdvihol. Chvíľu ho podržal vo vzduchu. A zrazu pustil na zem. Viola pocítila, ako sa jej srdce vytrhlo z koreňov. Zalial ju dlhý nekonečný smútok. Trvalo to len krátky okamih, no ten okamih bol večnosťou. Spoznala v ňom bolesť nesplnených snov, čakanie, ktoré nemá koniec, túžbu po stratenej láske, ktorá sa nikdy nevráti. Kdesi z jej útrob, z tých najtajnejších miest, kde vraj sídli duša, začal stúpať žiaľ. Podobal sa na podzemný prameň. Smrteľný gejzír zániku.

Ozvalo sa dlhé, tiahle prasknutie. Posledný pozdrav umierajúcej piesne. Koncertnou sálou zaburácalo dlhé, obdivné tlieskanie. Stovky rúk vzdávalo hold virtuózovi, ktorý v ten večer predvádzal svoje umenie. No viola už nič nepočula.