predchádzajúca časť Vrátili sme sa na pláž neskoro popoludní. Telo som mala dobité od dlhého plávania, tak som sa zmierila s tým, že budem ležať pod borovicou na karimatke a pozerať sa na toho svojho, ako lúšti sudoku.

… na schovávačku… … na hada… … na zatúlanú mačku (ktorá vie, že ju nikto nehľadá).

predošlá časť ,,S kým si sa to rozprávala?“ opýtala sa ma moja polovička, ktorá v posteli lúštila sudoku. ,,Nejaký starec,“ zahundrala som. Natiahla som na seba bielu plachtu a otočila sa na pravý bok. Bola som trochu nahnevaná. Pravdupovediac, žiarlila som na sudoku. Predstavovala som si náš pobyt v Brele trochu inak. Chýbalo mi naše niekdajšie […]

V nedeľu majú všetky myši Bál pod perinou. Poďme ich tam hľadať.

Po nábreží sa kĺzala pomalá pieseň, typická dalmátska kantiléna. V prístave, osvetlenom troma silnými reflektormi, ju spieval spevák s dlhými čiernymi vlasmi a bradou, cez ktorú presvitali strieborné pramene. V pozadí sa hojdali lode, pár bielych jácht a stará plachetnica, z ktorej trčali k stmavnutému nebu holé čierne stožiare. Sedela som na bielej lavičke […]

Povedal si mi, že som Sestrička láskyplných zranení. No som len motýľ, Ktorý je vlastnou túžbou zradený.

Niektoré príbehy k nám prichádzajú nenápadne, takmer nepozorovateľne, zahryznú sa do našej pamäti a pretrvajú tam cez všetko, cez nános času, ktorý zaveje množstvo iných, na prvý pohľad dôležitejších vecí, cez katastrofy, čo otriasali našou dušou, ale aj cez radosti, ktoré ju zdvíhali do výšin. Mala som jedenásť, možno dvanásť rokov a cez prázdniny som bola […]

Vytekáš mi zo srdca, vpíjaš sa do ľadu cudzích slov, a ja korčuľujem po červených čiarach, ktoré si nechal po sebe.

Kto sedí doma, nič nezažije. To bola veta, ktorú kedysi často vravievala moja mama vždy pred tým, než si zbalila kufre a vybrala sa znovu do sveta. Mala to v krvi, tak ako jej rodičia, starí rodičia, a tak ako to máme aj my, jej deti. To volanie diaľok. Od nej som sa naučila, že si treba dať aspoň raz za rok na nohy túlavé topánky a vybrať sa za hranice Slovenska.