Rozprávkarka2

Tak si to mašírujem našim kontroverzným novootvoreným  žilinským Auparkom, ktorý jedni chceli a druhí nie, keď  sa mi z ničoho nič postavila do cesty.

Teda, ona ani nie, ale jej vôňa.

Tuhá, omamná a celkom iná.  Tou vôňou dala jasne najavo: ja som kus, najlepšia kvalita, mňa si nemôže dovoliť hocikto, na mňa treba mať groše, som proste trieda.

Pre spravodlivosť treba povedať, že to nebola nejaká chémiou spančovaná vôňa, ale celkom prirodzená, vychádzala z jej podstaty, z jej najhlbšieho vnútra.

A bola drzá. Teda tá vôňa. Jednoducho mi pošteklila nozdry. Aj srdce. A všetky zmysly. Vysielala jasné signály: Skús, aká som. Načri do mňa.  Omoč si do mňa pery. A jazyk. Ochutnaj moju zmyselnosť. Moju hriešnosť.

Kto by takému mámeniu odolal?

Prilákala ma, potvora, až k malému kaviarenskému stolíku. Na miesto, kde sa schádza inteligencia: do Pantha Rei. Aby bolo vidieť, že si rozumie aj so sčítanými a nemusím mať pred ňou zábrany. Chvíľu ma nechala čakať. No potom prišla v plnej paráde. Teda, presnejšie, priniesli ju: na striebornej tácke. Horúcu, zamatovú, lesklú. Vzrušovala. Vyzývala.  Čakala na moje ústa.

Prvý dotyk perami bol krátky, ale úžasný.  Napla vo mne všetky struny žiadostivosti. Veď bola taká poddajná…  Bolo by úžasné vziať si ju hneď, tam, na tom mieste, na jeden veľký, dlhý dúšok, na jeden nekonečný pád…

Bolo jej však príliš málo na to, aby sa taká krásna chvíľa tak skoro skončila. Môj jazyk ju chcel vychutnávať ešte dlhšie. Dôkladnejšie. Pery sa chceli tešiť z jej zamatovej hebkosti. A nozdry vdychovať jej vôňu.

Chcela sa mi v rukách. Triasla sa. No poddávala sa mi v určenom tempe,  pomaly, po dúškoch, plných rozkoše.

Napokon sa mi dala celá, nič z nej nezostalo, iba tá krásna fantastická chuť…

…akú má iba káva…

A táto stála za to.  Bola z odrody cibetka, Kopi Luwak,  250 gramov za 45 euro a jedna malilinká šálka za 4.50. Doteraz sa mi tmí pred očami jej jemnou, zamatovou, nežnou čerňou, keď na ňu spomínam.